Fitness diár✔️

Som iba Jin

*Namjoon

Na záchodoch sa už vyše desiatich minút snažím dať dole ten prekliaty krikľavý, červený rúž, ale jak na potvoru je nezmazateľný. Mňa asi jebne ak to nedám do piatich minút dole... a nie len mňa, hlavne môjho otca.

Čistil som to servítkou za servítkou... nič. Teplou aj studenou vodou... nič! Dokonca to drhol mydlom. Stále to tam je!

„Do piči jednej pojebanej! Zmizni z mojej tváre!" rútil som servítku priamo do koša ako strelu a hrešil si v duchu. Tomu sa povie nečistá dušička.

Keď už som prestaval veriť v nádej, že to zmizne, zrazu sa objavil vo dverách mladý muž asi v mojom veku, ktorý sa díval na mňa, ako na zmyslov zbaveného. Chcel okolo mňa prejsť, ale nahlas som hrešil.

„Ste... v poriadku?" priblížil sa ku mne, no nedotkol sa. Bál som sa na neho čo len pozrieť. Veľa ľudí si o tom niečo myslí a potom odsudzujú. Taký ako ja, takto skončiť nemal, nie zvlášť na tomto večierku.

Pohliadol som na chlapca s okuliarmi, podobnými ako sú tie moje. Nevyzeral zle a mal som taký pocit, že ho poznám, ale neviem ho medzi nikoho zaradiť. Ak si spomínam na všetkých hostí, on medzi nimi nebol. Takže povedzme, že prišiel niekedy teraz, alebo keď som sprevádzal cudzích hostí.

Pohľadom na mňa sa vyľakal aj vypustil tóny smiechu.

„Prepáčte..." zakryl si ústa ľavou rukou a s úsmevom sa na mňa znova zapozeral. „Č-čo sa vám stalo?" usiloval sa prestať smiať. Je to smiešne? Podľa mňa je to na porážku.

„To už je teraz jedno." oprel som sa rukami o umývadlo a pohľadom namieril na tečúcu vodu. „Nejde to dole. Tu som skončil." trepal som si opuchnutú hlavu o tento blbý deň. Čo horšie sa mi v živote ešte stane? Mal som tak perfektný život.

„Nie ste vy náhodou ten sprievodca?" to nie je možné! Tento človek, ktorého vidím predpokladane prvýkrát v živote ma pozná a ja na neho civím ako mačiatko na klbko.

„Teraz už nie som." môj obraz vo vlastnom zrkadle klamal. Prečo mám túto škaredú pusu práve na líci? Nemohol som jej dovoliť na ústa? Ja som blb.

Naštval som sa a hodil okuliare o zem. Videl som ako čierno-vláskom pohlo dozadu. Rýchlo sa pozbieral a zdvihol mi okuliare z kachieľ.

„Sú rozbité." poznamenal pokojným hlasom.

„Kašli na to." studenou vodou som si znova prečistil tvár a díval sa na seba, aký som škaredý.

„Smiem sa pozrieť?" položil okuliare na kraj umývadla a chytil mi tvár. Nedokázal som sa pozerať niekomu cudziemu do očí, preto som pozeral na jednu z kabiniek.

„Nie je to až také hrozné. Pomôžem ti."

Stalo sa niečo neuveriteľné.

Len nedávno do kúpeľne vošiel čiernovlasý mladík, ktorý sa o mňa strachoval, lebo som nadával na ten odporný fľak pier na mojom líci. 

Vyskúšal som všetko, no nič z toho nefungovalo a ako poslednú vec mi povie, že mi vie pomôcť?! Prečo to hovorí až teraz?! Nemohol mi to povedať pred piatimi minútami?!

„Čo?" nevedome som vypustil z úst otázočku. Počul som dobre, ale pre istotu som sa spýtal.

„Dokážem to dať dole." usmial sa a z vrecka nohavíc si vytiahol malú, ale za to zázračnú fľaštičku. Na tampónik si trošku nakvapkal a pomaly tým krúžil na mojom líci. Netrel!

„Trošku to bude páchnuť." 

Upokojuje ma? Čo som dieťa? Ale nie, naozaj to smrdelo dezinfekciou a nejakým olejom, ale bola tam cítiť slabá vôňa rúži.