Fitness diár✔️

Nepodľahnutie

*Jimin

Kĺzavým pohybom som trel chodidlom o povrch hladkého gauča a zľahka sa venoval bozkávaniu môjho partnera, vedľa mňa ležiaceho. Boli sme prikrytý sivou mikroplyšovou dekou, hrejúcou naše nahé telá. Všade naokolo miestnosť vypĺňali spadnuté papiere, pokrčené a premočené – domyslíte si, prečo. A aby sa nezabudlo veľmi na oblečenie, tak to ležalo porozhadzované po opierkach tmavohnedého gauča, bez gombíkoch a trošku potrhané. Perfektné, však? Ale koho trápi oblečenie, keď mám momentálne všetko, po čom túžim?

Preplietal som pery s tými jeho a usmieval sa pri každej zastávke. On mi neodolal a opakoval. Usmieva sa. Odtrhli sme sa s úsmevmi na perách a obtreli sme si o seba nošteky. S hlbokým povzdychom som si oprel hlavu o jeho rameno a hladkal mu hebkú hruď.

„Čo teraz?" spýtal som sa tichučko, keďže môj hlas donedávna vydával nepochopiteľné zvuky. Boli naozaj palive, dali mi zabrať.

„Neviem," prstom mi hladkal plece. „Čokoľvek, len aby sme oddychovali," zarehotal som sa nad jeho poznámkou.

„Doteraz si neoddychoval?"

„Pracoval som, tak pozor! Snažil som sa niekoho vášnivo uspokojiť, vieš?" pozrel som sa na neho s menším pobavením na tvári. „Lenže, nemôžem za to, že tá osoba je nenásytná."

„Hovor o sebe," umlčal som ho svojimi spätnými bozkami i hladil po tvári, keď sa spoza dverí ozýval strašný buchot a mykanie kľučky.

„Kto zamkol dvere?" zrejme sa potrebujú dostať dnu. Pravda, každý spomínal niečo o večeri. Určite bude pracovná. „Haló, je tam niekto? Otvorte tie dvere!" mali sme to obaja na háku a ďalej sa venovali nášmu spoločnému bozkávaniu.

„Som hladný " zašepkal som mu a pokračoval v bozkoch. „Poďme niekde."

„Čo tak ku mne domov? Vedel by som ti ponúknuť kopu polotovarového jedla."

„A čo tak sa cestou k tebe staviť v obchode a niečo nakúpiť?"

„Nie zlý nápad," kašľali sme na to, že niekto klope na dvere a ešte raz sme sa dali do vášnivého bozku, kde som bol po čase znova pod ním.

Bude zázrak ak sa odtiaľ vytrepeme bez spozorovania, a vlastne ním bude, keď sa odtiaľ vlastne dostaneme, pretože deka s gaučom nás držia stále pri sebe...

*Jungkook

*16:45

Konečne som sa dostal na koniec objednávky. Teraz to už len skontrolovať a vytlačiť, a hádam to už bude všetko, lebo na dnes mi sily skončili. Naozaj nie je vtipné robiť v kancelárií. Áno, má to jednu výhodu, obedy sú zadarmo i káva, ale čo z toho, keď moje telo je vyčerpané? Už ani neviem, čo je to spánok a relax. Naozaj cez víkendy stále pracujem, a keď nepracujem, tak jebem s Kim Taehyungom.

Na počítači mi zasvietila modrá obáločka so žltým výkričníkom, tak som to ihneď rozklikol, keďže to bola správa z meetingu. Hm... dnešný meeting s manželmi Zhangových sa presúva na zajtra večer o 18:10. JEJ! O starosť menej.

*klop, klop

„Je otvorené," zapísal som si to do svojho bloku, kým do dverí mi vkročil Taeho otec. Nevidel som ho asi celý piatok a dnešné popoludnie. Zrejme ma znova prišiel poučovať. Predsa len kvôli nemu som sa pred Taehyungom zmenil, lebo je to jeho syn a ja sa o neho musím starať – bože, neposer sa – málo sa starám o neho v posteli? To musím aj v práci? Jebať takú robotu!

Postavil som sa a zo slušnosti mu podal ruku.

„Vítajte, pán Kim, môžem pre Vás niečo urobiť?" samozrejme, že som fejkoval, ešte len ja by som bol pred jeho fotrom slušný.