Fitness diár✔️

Nič ako my

*Jimin

*24.októbra, 2022, pondelok

Hľadel som do telefónu, pretože mi práve prišlo chýbanie. Preboha, prečo?! Tá sprostá učiteľka si myslela, že nie som na hodine, či čo? Veď ma aj vyvolala pred tabuľu, tak ako je to možné?! Starena jedná! Budem jej to vyčítať do konca života.

„Ahoj, Jimin," zaregistroval som na prechod Jina kolo mňa. Nevidel som ho celý minulý týždeň. Kookie hovoril, že sa staral o Namjoona, lebo podľahol hroznej chrípke.

„Jinnie!" zastavil svoj rýchly krok a uprel zrak na mňa. Má očividne naponáhlo. „Mohol by som ťa o niečo poprosiť?" pribehol som k nemu i mobil si odložil do kapsy. „Nešiel by si ku mne domov? Absolútne netuším ako mám začať s tým koncoročným projektom a máme ho mať dokonca týždňa hotový " Jin zaváhal a pozrel sa na zastávku, kde stálo pomerne veľa žiakov.

„Inokedy, Jimin. Mám veľmi naponáhlo, vieš. Idem ku...bratrancovi. Má dnes pätnásť a nerád by som si to nechal ujsť."

„Aha, rozumiem. Tak inokedy."

„Môžeme zajtra, ak chceš," pokrútil som hlavou do strán.

„Mám už program s Yoongim. Môžeme v stredu?" iba prikývol a zakýval mi. Behom doraz nastúpil do autobusu a už ho nebolo. Počúval ma vôbec? Očividne sa neponáhľal na oslavu, ale k niekomu inému a napadá ma iba jedná osobnosť.

Za jednoduchým žltým autobusom sa do školského dvora nahrnula čierna motorka s tým samým jazdcom. Odhalil si svoje krásne čokoládové oči, mrkajúce na mňa, v ktorých som videl chcenie mať ma pri sebe. Nezahanbil som sa a nasadol k nemu na motorku. Nezabudol som si však nasadiť prilbu a silno sa ho pridržať. Pád by ma veľmi bolel a zažiť by som ho ani nechcel.

Keď už sme vyštartovali, hnali sme sa diaľnicou k nemu domov. Neodpustil som si mu robiť zle a prechádzať mu prstom po kožených nohaviciach. Trošku ho musím podráždiť, aj keď mi nestojí o to havarovať, ale on je pozorný vodič.

V cieli sme si svoje tváre konečne odhalili a išli do našej izby, kde máme svätý pokoj od všetkých tých ľudí. Pri vstupe do dverí domu som dostal silnú ránu po sedacom svalstve. Neodpustil som sa pozrieť na Yoongiho zúrivý pohľad a ihneď sa rozbehol hore schodmi. Chcel som sa v izbe vymknúť, ale vopchal sa do dverí skôr, než som ich len stihol chytiť, potom ma strčil na svoju posteľ a pridržiaval si ma.

„To čo si dovoľuješ?" plesol ma po mojom sedacom svale. „Takto dráždiť Daddyho? Že sa nehanbíš, Park Jimin," smial som sa, pretože som nevedel v akom filme to hráme.

„Nič som nespravil," obraňoval som svoju nevinnú dušičku, zatiaľ čo moja tvár sa usmievala až škerila, tá jeho bola vážna a nepodľahla žiadnej emócií.

„Nie? Naozaj nie?" schmatol mi zápästie pravej ruky a pritiahol ju na svoj rozkrok.

„Yoongi, nechaj ma!" ťahal som sa preč, ale nedovolil mi to.

„Takže teraz si neviniatko? Čo si bol potom na motorke? Takto obchytkávať svojho pána dokáže len čert s veľkými rohami."

„Ale ty mi odpustíš však, bože?"

„Premyslím si to," zašepkal do mojich pier a potom ma vášnivo pobozkal.

Nič extra sme nerobili, keďže sme mali v pláne sa učiť a popri tom sa napchávať. Yoongi sa totižto tento týždeň pripravuje na maturitu a tak končí. Bože, aj ja chcem končiť v polovičke novembra a nie sa učiť ešte ďalší mesiac, ale zároveň nechcem, aby sa tento krátky rok skončil. Kto vie, čo bude s našim vzťahom a ako to bude prebiehať, keďže sa budeme vídať už len doma-, teda tu. Ale nebolo by od veci, keby sme si kúpili niečo vlastné, kde by sme spoločne nažívali. Mali by sme pokoj od všetkých rodičov sveta a zároveň vlastné pohodlie, ale to chcem asi už veľa.