Fitness diár✔️

Mocha so šľahačkou

*Jungkook

„Čože?! On mu naozaj strelil?!" zajasal som.

„A čo som ti pred chvíľou povedal?" Hoseok zdvihol hlas. „Jasné, že dostal po pysku!" celý od radosti som sa postavil a zaskackal si na mieste.

„Tak mu treba!" vyhúkol som. „Aspoň vie, že sa nemá s pravou mužatkou zahrávať." napätie vo mne vrcholilo. „Bože Jin..." objal som ho a silno ho k sebe tlačil, tak ako on ráno mňa. „Som na teba pyšný."

„Ale ja na seba nie." kňučal so sklesnutým hlasom.

„Čo ti vadí? Urobil si dobre. Aspoň budú vedieť, že sa s nami nesmú zahrávať."

„Podľa mňa sú fajn." z bagety si odhrýzol Hoseok.

„Čuš! Pre teba to neplatí!" pustil som Jina a celý od radosti som prešiel triedu. Niektorí spolužiaci sa čudovali, čo mi je, lebo za iných okolností sa nikdy neteším. „To dnes musíme ísť osláviť." vrátil som sa k ním k zadnej lavici.

„Naozaj chceš oslavovať takú blbosť?" zabrblal Jimin.

„To nie je blbosť, ale víťazstvo! A víťazstvo sa vždy oslavuje."

„Toto je iné víťazstvo-,"

„Čuš, Jin!" vybrechol som naň. „Ideme a bodka! Niekto nejaké námietky?" pootáčal som hlavou po nich. Jimin sa prihlásil.

„Ja nemôžem."

„A to už prečo?" sadol som si na svoju stoličku.

„Ideme s bratom do kina." a schoval si spodnú peru.

„Tak ho vezmi s nami a na kino sa vykašlite." stíchol, ale nie na dlho. Možno bol minútu ticho a potom znova otvoril svoju klapačku.

„Ale... to nejdem iba ja a on... idú aj jeho spolužiaci."

„J-ja tiež nemôžem." riekol Jin a poškrabal sa na zátylku. „Idem k otcovi do firmy vyriešiť finančné záležitosti."

„A mne sa nechce." prehltol Hobi. 

Jemu jedinému som uveril. Jinovi s prácou ešte tak-tak, ale Jiminovi vôbec. Nevie klamať.

„Nemohli by sme to presunúť niekedy na víkend?" riekol znudene Hobi.

Nahrbil som sa. Niečo mi na tom nesedelo. Nikomu z nich sa nechce. Prečo?

„Tak to si premyslím." z batoha som si vytiahol peňaženku a skontroloval stav peňazí.

„Kam ideš?" spýtal sa Jin.

„Odhlásiť sa z dnešného obeda a zakúpiť si lístky na budúci mesiac." vysypal som zo seba. „Oboznámte učku, keby som meškal." rozbehol som sa von z triedy, mieriac skákajúcim krokom do jedálne.

Prvýkrát vidím tichú jedáleň, ani jeden študent. Neznášam prepchaté jedálne. To je aj jeden z dôvodov, prečo sa idem odhlásiť. Radšej sa za tie peniaze najem v Mekáči.

„Dobrý deň," pozdravil som sa pri pulte. „Chcel by som sa dnes odhlásiť z obeda." najedovala sa na mňa tá kuchárka so zelenou zásterou a čiernou čapicou. Viem, všetko robím na poslednú chvíľu.

„Vaše meno?"

„Jeon Jungkook."

„Minútku." odišla dozadu a mňa nechala iba tak stať uprostred ničoho. Voňala mi tam samá kuracia polievka. Asi pôjdem do reštaurácií. Mám na ňu priveľkú chuť. Na mekáč sa vyseriem.

Prešla minúta a nemohol som vydržať tú vôňu. Pozrel som sa cez okienko, no žiaľ nikoho tam nebolo. Zahľadel som sa na nádobu plnú kuracieho mäsa, z ktorého sa mi z úst spustili slinky. Poobzeral som sa po živom tichu a natiahol sa pre kúsky kuracieho mäsa.