Fitness diár✔️

Kde si, Tae?

*Jungkook

Od včerajšieho dňa som po Taehyungovi nevzhliadol ani stopy. Nieže by mi chýbal alebo niečo také, iba neviem, čo s ním je. Ani nenapíše, čo robí, čo by občas písal také chujoviny. Absolútne netuším, čo sa s ním deje. Včera akurát, čo viem, tak ten šofér spomínal niečo o podiele zo strany jeho matky, ale ja sa v takýchto veciach nerozumiem, preto nech si to vyrieši a vráti sa. Musí mi vynahradiť ten včerajšok.

Dúfam, že som ho ničím neurazil alebo nezmenil názor na seba. Lebo ak áno, tak potom ma ignoruje.

Bože, Jungkook! Je to Kim Taehyung! On sa tak ľahko odradiť nedá!

Je vôbec v škole? Na somarinu sa pýtam... síce som ho nevidel, ale dá sa to zistiť podľa jeho auta, ale to by som musel ísť na parkovisko.

Veľmi sa ho túžim spýtať, aká bola konverzácia s otcom, a keby len to... možno mu som mu tým troška pohrozil náladu, ale znova by som mu ju pozdvihol pozvaním na rande. Kurva, žiadne rande, iba priateľské stretko!

„Jeon Jungkook, niečo som sa vás pýtala." dostal som sa preč zo svojich myšlienok naspäť do triedy a rovno sa zadíval prísnej učiteľke fyziky cez okuliare do očí.

„Er... prepáčte, nepočul som." pokrútil som hlavou, aby som sa zbavil nepotrebného Taehyunga.

„Nad čím snívate? O magnetických časticiach určite nie." krava. „Ak túžite mi preopakovať novú látku, pokojne." ukázala na stoličku.

„Nie, prepáčte. Už sa to nestane." sklopil som zrak k zošitu.

„V to dúfam." otočila sa k tabuli a točila tam niečo o fyzike. Kto ju ma počúvať? Môžem jebať takú hodinu. Ani vydýchnuť si nemôžem.

*obed

„Jungkooka volá Zem." zaostril som na Jina a prešiel na Jimina. Hoseok sa po škole vytratil do štúdia, takže toho je škoda spomínať. Asi ho to veľmi baví, keďže sa väčšinou vytratí bez pozdravu.

„Prepáčte..." chytil som si hlavu a pretrel zamazané oči.

„Čo ti dnes je? Od rána nejaký divný si. Si chorý?"

„Nie Jin, iba mi niečo nedá pokoj." milujem na ňom tie jeho obavy. Obáva sa o mňa zakaždým, aj keď mi len kamienok vrazí do topánky. 

„Niečo alebo niekto?" zasmial sa Jimin. Videl som mu ten úškrn na tvári. Určite to nebolo len tak. Tie jeho úchylné myšlienky trvajú aj po návšteve Havaja. Vtedy som sa kvôli nemu strápnil v obchode, čo mi Taehyung nasadil obojok, aby som tiahol za ním ako poslušný psík. Nikdy by sme sa k sebe nepriblížili, kebyže som nesúhlasil.

„Veľmi smiešne, Jimin." a mal pravdu. V hlave sa mi premietal Tae. Nedokázal som si vysvetliť, že mi ani nenapíše. „Skočím si niečo vybaviť."

„Dobre, nezabudni prísť na doučovanie." varoval ma Jin.

„Jasan." položil som tácku na pult a vychádzal von z budovy školy.

Kráčal som smerom do suterénu druhej budovy, kde sa pôvodne nachádza štúdio. V ňom som už hľadal tie zlaté dvere k správnej osobe.

Keď som ich našiel, automaticky som chcel zaklopať, lenže neznámy človek ma predbehol.

„Ahoj, teba som tu ešte nevidel. Potrebuješ niečo?" prišiel mi trošku spitý, ale čo narobíš? Ak je tu Hobi, tak dopadne tak isto.

„Hľadám Kim Taehyunga. Je tu?" pri vyslovení jeho mena mi začalo pumpovať srdce.