Fitness diár✔️

Sťažnosť

*Jin

Utekal som podľa značiek cez celé centrum mesta až do školy. Namojveru, keď tam prídem, bude končiť prvá hodina... ale to nevadí, skočím za lekárkou. Ona mi ospravedlnenku vždy dá, a najmä, keď je moja lož dobrá a mama o tom nemusí nič vedieť. Predsa je bezpečnejšie uchovať chodenie poza školu v tajnosti.

Vošiel som do školy, pozdravil sa vrátničke i upratovačkám, stojacím pri dverách a rozprávajúcim sa o súkromných veciach i niečo tam ukazujúc rukami. Keďže mňa tie ich reči veľmi neoslovili, mieril som do šatne, prezul sa a opatrne kráčal po tichej chodbe do svojej triedy.

„Kim!" oslovila ma zástupkyňa, chodiaca celý čas za mnou v tých vysokých podpädkoch. Otočil som sa k nej celý v obavách, čo po mne chce - predsa len tuším, čo sa môže stať. Snáď to nespravili...

„D-dobré ráno," pozdravil som sa.

„Mohli by ste ísť so mnou do riaditeľne? Bude to len chvíľka " začalo mnou silno klepať, a prestavali veriť tým jej očiam. Nič dobré za lubom nemá.

„A-a nemohlo by to počkať do obedu? Musím ísť na hodinu-,"

„Nie, nepočká to a hodinu Vám nebudeme rátať do absencií," to by sa mi zišlo, ale ja naozaj nechcem ísť do riaditeľne! „No tak, bude to len chvíľočka a potom môžete ísť naspäť do triedy." rukou ma tlačila do riaditeľne. Či chcem, či nie, musím ísť.

Zaklopal som a spoza dverí sa ozvalo tiché 'poďte ďalej'. Otvoril som drevené dvere a vkročil k nej do miestnosti, a keby len k jej...

V momente, ako som zbadal Namjoonovu tvár sa mi začal v nohách tvoriť silný krč. To nebolo všetko.

Telo mi stuhlo pri pohľade na jeho rodičov. Jeho otcovi už asi doplo, kto som, keďže sme sa už párkrát stretli na večierkoch, no jeho mama ma vôbec nepoznala.

„Poďte ďalej, Seokjin. Prosím, posaďte sa." nenávidím Jiminovu matku. Je to tak nepríjemný človek, síce sa snaží byť milá, ale nejde jej to. Avšak, neznášam ani Namjoonovú matku, len ona ešte o tom nevie.

Sadol som si vedľa Namjoona a zapozeral sa na jeho líce. Nevyzerá až tak zle, iba je malilinko začervenané.

*klop, klop

„Je otvorené."

„Dobrý de-, Jin!" vyvalil som oči na oboch mojich rodičov, valiacich sa ku mne.

Preboha, všetko sa to tak skomplikovalo. Asi budem plakať.

Mama mi dala pusu na čelo a položila mi ruky na ramená.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ma a ja jej akosi nevedel odpovedať. Viem, prečo ma udali, ale nemôžem im to povedať, inak by Namjoon zistil, že som bol u nich v dome a to jedlo varil ja. Ešte by ma aj jeho mama zabila. Chce ma aj teraz, ale prajem si zomrieť iba na tu prvú vec.

„T-to by som aj ja chcel vedieť." vyvalil som udivený pohľad na riaditeľku, ktorej sa z úsmevu vykotúľali predpripravené slová.

„Váš syn napadol túto Kim Namjoona," ohlásila riaditeľka.

Otec vyvalil očí so šokujúcim pohľadom na ňu a matka iba otvorila ústa. Asi by jej v živote nenapadlo, že som niečoho takého vôbec schopný.

„N-napadol?" matka zopakovala po riaditeľke. „A-ako napadol? P-prečo?" mama sa pozrela na milovaného Namjoona a hneď sa zhrozila pri pohľade na jeho líce.

„To nevieme, ale dúfame, že nám to povie on sám." Celá miestnosť prenechala pohľad mne, lenže z mojich úst nevyšla ani hláska.

„P-prepáčte, ale Jin nie je násilnícky človek. On-on nikdy nikoho neudrel," je pekné, že mi zachraňuje horiacu riť, ale žiaľ musím ju v tom sklamať...