Fitness diár✔️

Jazdec s čiernou prilbou na hlave

*piatok

*12. augusta 2022

Raňajky ako najdôležitejšia vec dňa, bez ktorých sa môj život nezaobíde. Druhá vec, bez ktorej moja dušička nevie dýchať je beh.

Odkedy som čas strávil na Honolulu, prinútil som sám seba vydávať zo seba najvyšší výkon. Musím ešte raz poďakovať Bang Chanovi i Felixovi. Dúfam, že sú ešte spolu, ak nie, inak tam budem musieť nabehnúť a pekne ich znova spojiť. Asi im večer cinknem.

Sedím v kuchyni pri stole a ticho do seba pchám cereálie i čítam zaujímavý článok. Tak som sa do toho vžil, až nemám pojem o čase.

„Braček, ty nejdeš dnes do školy?" prebehol cez kuchyňu Kihyun i zobral si nejaké ovocie z misy.

„Idem, prečo?" zabrbotal som bez známok vnímania.

„O šesť minút odchádza vlak." poťukal si na imaginárne hodinky.

„Žartuješ?!" postavil som sa až vylial zvyšné mlieko z krabice, no nezaujímalo ma to a už som bol na odchode.

Kokos, za šesť minút nemám šancu dôjsť na vlakovu!

Cestou som si vynadal a opakoval, ako som mohol len tak zabudnúť na čas. To sa stalo prvýkrát. Žeby starnem?

Keď som dochádzal, vlak sa prinútil k pohybu. Zo všetkých síl som zapol motor v zadku a plnou parou vpred mieril k naostro rozbehnutému vlaku. Aj kebyže chcem, nedobehnem ho... zbytočná cesta.

Rukou som si prešiel po vlasoch i po tvári, aby som zo seba zmyl kvapky potu, lenže zakaždým sa tvorili nové. Nie len z toho behu, ale aj zo stresu, že neprídem na čas do školy.

Z vrecka som si vytiahol mobil a rozklikal nasledujúce spoje. Ešte lepšie. Už som aj autobus prešvihol. Keby som sa toľko neobzeral, mohol som utekať a ten by som ešte zastihol.

Otvoril som kontakty a premýšľal, komu zavolať.

Hneď v prvej možnosti ma musel napadnúť oco, ibaže ten je od rána v práci a matka s Kihyunom sa chystajú na súťaž. Ak by som zavolal Jinovi, ten by nevedel ako prísť, Hobi by mi to pre zmenu ani nezdvihol a Kook by sa mi vysral na hlavu, takže to zdávam.

Posadil som sa na lavičku k holubom a čakal na spasenie. Neviem, čo tým dosiahnem, keď tu budem len tak sedieť. Mal by som ísť domov a vykašľať sa na to, síce mi to mama neodpustí, ale čo už teraz. Neteší ma, aké pindy z toho budem mať, ale aspoň si spravím predlžený víkend.

Pozeral som sa na sprievodcu ďalšieho nástupišťa ukazujúc zelenú, aby sa vlak mohol rozísť. A tak sa po chvíli stalo. Vlak sa rozbehol a ostalo po ňom prázdno, a tak aj na celej stanici.

„Čo mám teraz robiť?" pozrel som sa na holuba v najbližšej vzdialenosti vedľa mňa. „Nevieš, čo?" hm... holuby. Nikdy nič nepovedia, Iba hrkajú a hrkajú a rozumie im tak jedine vlastný druh.

Neprešla ani minúta a už som sa nudil. Najradšej by som svoj zvyšok života chcel stráviť tu.

Chrbtom som sa oprel o lavičku a zaklonil hlavu tak, aby mi popraskali všetky kostičky v tele. Silným revom som zvolal do vetra: „Do piči!" potom som sa díval na prístrešok a premýšľal nad taxi službou, ktorej číslo nemám a stanica je až na druhej strane štvrti.

Keď už som si predstavoval všetko možné, zrazu mi zazvonil mobil. Určite ma bude otravovať Jin. Ten mi posledné dní volá či ma má čakať.

„Haló, Jin?" zdvihol som bez mrknutia na mobil s istotou, že je to on.