Fitness diár✔️

Včasné ráno

*Jimin

Otvoril som kukadlá a poriadne ich popretieral. Nebolo ani tak svetlo ako sa zdalo, skôr to vyzeralo na dážď, aj keď verím, že pršať nebude, lebo dnes idem domov o čosi skôr.

Pozrel som sa vedľa seba na oslnivý diamant a usmial sa. Hlavu mal podloženú lakťom a myseľ ponorenú do krajiny snov. Čierna ofina mu zacláňala oči, tak som ju mierne odsunul, ale darmo, keďže už vie, kde ma miesto.

Usmieval som sa ako slniečko na hnoji a chcel sa zdvihnúť, ibaže, keď som si všimol tu veľkú haldu kusancov na mojom tele, mal som pocit že umriem.

Musím sa uvoľniť. Nič to nie je, tak prečo robím z toho takú vedu? 

Pokoj... to nič nie je...

S Božou pomocou som sa predsa len nejak postavil, nepozerajúc na seba a obliekol si Yoongiho dlhšiu košeľu, keďže bola ako prvá na dosah.

Krok za krokom som docupital dole a zobral svoje veci. Posadil som sa za kuchynský stôl a pustil sa do písania domácich úloh, ktoré sme mali do dnes. Mám najmenej hodinu a pol na to, aby som to stihol. Ešteže projekt je hotový, inak by som to nedal.

*Jin

Celú noc som prespal pod posteľou, no nie tak doslovne. Spal som možno iba štyri hodiny, ale aj to ušlo. Spal by som ďalej, kebyže ma nezobudil. Akože, to naozaj?! Zobudí ma jeho pišťajúci budík, len preto, aby si mohol zacvičiť?! Už len magor ráno vstane o pätnásť minút skôr.

Ešte milimeter a pri tom budíku trepnem hlavou do postele. Snáď som v noci nechrápal. Ani si nepamätám, kedy som vlastne zaspal. Totálne som zabudol, že tu som.

Ľahol som si naspäť na svoje ruky a privrel oči. Nik ma predsa nezabije za ďalších šesťdesiat minút spánku...

„Dobre ránko, Namjoon." skočil som a tentokrát si vážne udrel hlavu. Au! Dá sa do sekundy zabudnúť, že som pod posteľou?

„Nevieš klopať?" urobil posledný klik a postavil sa k mame.

„Prišla som sa na teba pozrieť. Och, chudáčik, máš to napuchnuté." odvrátil od nej pohľad.

„Všetko? Môžeš odísť." ukázal na dvere. Pri pohľade na svojho syna sa zasmiala.

„Prepáč, iba som ti chcela povedať, že dnes ťa zvezieme." čože? Joona vezú rodičia? Čo sme v škôlke? No dobre no... aj ja sa málokedy zveziem, ale je to len minimum, keďže ja vodičák nemám. Mať vlastné auto chodím sám neurekom.

„Prečo? Stalo sa niečo s mojim autom?"

„Nie, s autom to nemá nič spoločné." prišla k nemu na ostrých podpätkoch a pohladila mu tvár. „Ideme k riaditeľke, zabudol si?" vyľakane som pozrel na Namjoona a chystal sa mu napísať, aby sa nič nedialo, ibaže zabudol som na dve veci, že ho špehujem, a že včera to nedopadlo ako v predstavách. Moja chyba. A keby som tu a teraz vykukol z pod postele prišlo by im to... ehm... horšie než divné.

Položil som mobil spať a začal sa venovať ich konverzácií...

„Nie je to potrebné. Už som ti povedal, že som to dostal zaslúžene. Jin s tým nemá nič spoločné." obraňoval ma.

„Takže Jin, hm?" prekrížila si ruky. „Povedz mi, prečo si si to zaslúžil? Čo si tomu 'Jinovi' spravil?" no tak! Povedz to! Priznaj sa k činu! Neoplatí sa klamať. Pravda vždy vyjde najavo.

Najprv len mumlal a vyhýbal sa jej pohľadu, no potom prehovoril.

„No vieš..." poškrabal sa na zátylku. „Vytočil som ho..." klamár! Prečo jej kurva nepovieš, že si ma znásilnil?!