Fitness diár✔️

Kalendár

*Jimin

Nastala tichá noc a darčeky pod stromíkom sa rozobrali. Neostal tam ani jeden predmet, nato, koľko ich tam dokopy bolo. Keďže už nie som dieťa, poďakoval som sa všetkým za tie najkrajšie Vianoce a s plnými rukami sa vrátil do izby, v ktorej vládla tma. Akurát, čo svietilo bolo svetielko meniace farby na parapete môjho okna. Dal som ho tam preto, aby aj ja som mal trocha tej vianočnej atmosféry u mňa v izbe, ale inak aj z toho dôvodu, že matka chce mať najkrajšie rozsvietený dom zo všetkých na ulici. Vraj ide o všetko.

Položil som veci na stolík a niečo si porozdeľoval na konkrétne miesta – voňavku k voňavkám, oblečenie k oblečeniu...

Keď moje oči už žmúrili, prezliekol som sa do pyžama a chystal sa na spánok, ale...na mojom vankúši žiaril dar. Ten Yoongiho present, ktorý mi dal dnes a vravel, aby som ho otvoril až po polnoci.

Je to smutné...stále, keď myslím na neho, zjaví sa mi ten prekliaty rozhovor, aký sme viedli pred dverami tohto domu. Nechcem na to myslieť. Boli ma z toho strašne hlava a srdce puká. Naozaj mi to nerobí dobre.

Sadol som si na posteľ a ešte pod rozsvietenou lávovou lampičkou som začal rozbaľovať Yoongiho chabý pokus o zabalený darček. Musel som sa v duchu nad tým zasmiať. Určite sa s tým drbal dobrú chvíľu a popritom si nahlas nadával, ako on vie.

Keď už som mal všetok papier dokonale roztrhnutý, naskytol sa mi prekvapený pohľad. Vo vnútri toho šeredného papiera sa nachádzala zelenkastá kniha malého vzrastu. Aj keby som nevidel ten obrázok na nej, stačilo by mi len vidieť tú malú vetičku. Predsa veta 'Moja cesta za zdravším JA' nie je písaná len tak na hocijakej knižôčke, ale na diári...presnejšie Fitness diári.

Prelistoval som si niektoré – zaujímavé – časti diára a následne po zavretí si ho stisol k hrudi. Myslím na neho...na môjho Giho, a ďakujem mu...

Neviem čím to je, ale od začiatku tohto roka som si akosi zvykol nato, že ľudia ma mávajú viac-menej za ženu, nie za muža, a preto dostávam aj také veci, ako je táto. Neviem, čím to je, ale zaľúbil som si to, síce nie som ženského pohlavia. Chcem aj naďalej sa tomuto venovať, síce nie som v tom majster, ale začalo ma to baviť. Ak ma to niekedy omrzí, budem vedieť, že milovaná osoba už na mňa zabudla.

~

Happy New Year, 2023!

Je akurát minutá po polnoci. Po celom svete práve vybuchujú milióny ohňostrojov a korkov zo šampanských vín, a štrngá sa tak, aby to bolo počuť až do druhého susedného domu.

Sedím na parapete okna a sledujem tie rôzne farby behajúce po oblohe a zároveň dívam sa na posledný deň v tom ružovom fitness diári. Začiarkol som si ho a napísal doň posledné slová, ktoré sa hodia iba na tento jediný deň.

'Krásny prežitý rok 2022.'

Ale naozaj. Tento rok bol plný očakávaní, plný zmien, plný radosti, zaľúbenia i žiaľu. Konečne som pochopil, aké je to zmeniť sa a dodržať svoje celoročné predsavzatie, ktoré nikdy predtým som nemal možnosť okusiť.

Pravé uzatváram túto ružovú knižku, dotlačil som ju gumou, ktorá ju celý čas pečovala a zaniesol do krabici, kde sú všetky moje spomienkové veci. Následne som dal vrch krabice a zasunul na miesto.

Moja pokožka znova pocítila teplo pyžama, a tak hrejivú látku postele.

Čo viac k tomuto roku dodať...

Bye-bye, 2022...

*27. február, 2023

Držím čiernosivý kufor vo svojich oboch rukách a sledujem čiernovláska, ako sa lúči s Namjoonom, Taehyungom a rodičmi, ktorí sa napokon nerozviedli. V očiach mi ubíjajú posledné kvapky šťastného života i smútku, pretože práve ma druhá polovica opúšťa a na rad som sa ešte nedostal, aby som ho mohol objať.

„Drž sa, Yoongi, a chceme všetko vedieť," Namjoon ho naposledy priateľsky udrel po chrbte a podobne tak spravil aj Tae, len s milosťou.

„Daj vedieť, keď dorazíš."

„Vďaka, Tae," ešte sa tam nad niečím zasmiali, a tak prichádzala moja chvíľa rozlúčiť sa.

Kým ja som sledoval kufor, on si to ku mne namieril a zodvihol mi hlavu k svojim očiam. Na rozdiel od tých jeho, v mojich bolo vidieť smútok a nechcenosť, no zároveň chcenosť, aby ostal ešte niekoľko hodín či dní.

„Neželám si, aby si ma opustil," povedal som iba medzi nami. „Ale chcem, aby si si splnil sny."

„To práve robím, Jimin," pohladkal mi tváričku a hľadel do mojich iskričiek.

„Čo bude s nami?" zamyslel sa, a aby sa nepovedalo, chytil moju tvár do obidvoch svojich dlaní a zľahka sa do nej usmieval.

„Hej," povedal potichu, čím upriamil moju pozornosť. „Vrátim sa...sľubujem," moje oči sa práve napúšťavali skutočnými slzami, ako bazén na kúpalisku...doslova až vylievalo sa z nich. „Sú to iba tri roky, Jimin...to zvládneme...a máme telefóny, budeme si volať," pofňukaval som si. „Nemáš dôvod byť smutný," síce jeho slová boli pravdivé, ale mne emócie vybuchujú, že sa po týchto rokoch niečo zmení. Predsa sa trikrát prestriedajú štyri ročné obdobia. Na stene vystriedam tri kalendáre, každý iného tvaru a kresieb. Naozaj sa to zdá krátko? Lebo mne nie...

„Ak budem mať čas, prídem do Kórei a vynahradíme si to, len...buď trpezlivý," síce moja tvár už bola celá od sĺz, jeho tvár nevyronila ani jednu kvapku. Pobozkali sme sa a mocne objali, lebo aj jednému, aj druhému vrúcne budeme chýbať.

„Jimin," znova som len hľadel do jeho tváre. „Ak odídem, chcem, aby si neplakal za mnou. Nechcem na tebe vidieť slzy...ani jednu. Chcem ťa vidieť smiať sa, veselého, nikdy nie samého, áno?" škrípal som zubami, len aby som už ďalej neplakal, lenže nedalo sa. „Áno?" zopakoval hlasnejšie.

„...áno..."

~

Moje myšlienky sa začali túlať niekde ďaleko, a to od doby, odkedy sa jeho lietadlo dvihlo zo zemi Inčchonu. Bol som zraniteľný, ako práve podstrelená srna. Predsa klamal mi. Vravel, že už nikde nepôjde, že budeme spolu, navždy a všetko robiť spoločne, i zdolávať prekážky, či prechádzať na druhý breh cez vodu, aj preskakovať spoločne priekopy.......ale nestalo sa. Celé ďalšie tri roky sú doslova a do písmena v prdeli...

To Be Continued...