Fitness diár✔️

Nárek

*Yoongi

Vystúpil som z motorky na školskom parkovisku a pobral sa do budovy školy. Pobral som sa rovno do učebne chémie, keďže to je prvá hodina a kde tu v štvrtej lavici od okna sedel Namjoon s hlavou položenou na doske. Bolo divné, že už je v škole. Naposledy tak skoro bol, keď jeho foter usporadúval večierok a on ako dilino chodil zbytočne o piatej ráno do firmy. Žeby zase niečo? Pravdepodobne. Predsa mal včera dvadsiatku.

Prišiel som k nemu a buchol ho po ramene ako kamarát kamaráta. Bol stuhnutý. Čo mu, dofrasa, je?

Drgol som do neho dvomi prstami, no ani ston nevydal, preto som ho drgal zakaždým jedným kývnutím lavice, no potom na mňa vyskočil a ja schytal infarkt. 

„JIN?!" vyskočil z kože a pozrel sa na mňa. Trochu držal na mne zrak, a keď zistil, že nie som jeho osoba založil si oči do dlane. „Oooch...to si ty, Yoongi?" preboha, naozaj jeho oči boli červené?

„Preboha, bro, čo sa ti stalo? Vyzeráš ako po poriadne divokej noci," potom som vyčaril úsmev. "Hej, však si zase spal s tým Seokjinom?"

„Hm...keby to aj tak bolo," jeho hlas bol zachrípnutý alebo niečo na ten spôsob. Potom som si všimol mokrú lavicu i s rukávom jeho uniformy. Buď tam utiera svoje slinky alebo sople.

„Ty reveš?" zasmial som sa, lebo naozaj je smiešne vidieť, keď Veľký RapMon plače.

„...nie..." v tom jeho sotva rozprávaní ho vyrušilo náhle zavŕzganie dverí, v ktorých stál Tae s odkazom v hlave od chemikárky. 

„Čauko, máme ísť na D-čka-,čo sa deje?" náhle spozornel, keď videl Namjoona v zlej kondícií. 

„Namjoon, škvrndží," ukázal som na neho prstom, ako malé decko. 

„Žartuješ?" aj on sa zasmial, ale to ho opustilo hneď, jak Namjoonovi spadli pravdivé slzy. „Preboha, ale naozaj!" aj ja som to videl. Namjoon naozaj plače.

Obidvaja sme si k nemu sadli a vypytovali sa, ale jeho to len rozrušovalo. Bol nie len nevyspatý, ale jeho opuchnuté oči hovorili, že musel preplakať celú noc. Nikdy som nevidel Namjoona plakať, ani keď sme boli deti. Vždy bol z nás najmužnejší.

„Braček, daj sa dokopy," hovoril pokojne Tae. „Poobede je tréning, musíš sa vzchopiť, bez teba to nepôjde," darmo ho upokojoval, keďže jeho to ešte len nútilo k nasledujúcemu, ešte prudšiemu plaču. 

„...ne-mô-žem..." už z posledného sa pozbieral a postavil sa. S Taem sme sa naposledy na seba pozreli a rozprávali si mimikou. V tejto situácií naozaj nevieme, čo robiť...sme bezmocný. NIKDY sme prvú pomoc pri takejto príležitosti nepodávali.

„Ak nám nepovieš, čo sa stalo, nebudeme ti vedieť pomôcť," vysmrkal sa do vreckovky, ktorú som mu nedávno podal a poriadne zhlboka dýchal.

„Som blbec, *vzlyk, pokazil som to," pretrel si vytekajúci soplík spod nosa i slzy pomaličky sa mu tackajúce dole lícami.

„Hej, ním si už dávno, ale čo si pokazil?"

„Gi, trošku citu," vyštartoval po mne Taehyung, no zožral som mu to.

„*vzlyk, vzlyk...rozišiel sa so mnou..." rozreval sa ešte viac aj mu sčervenela tvár a z očí sa mu vylievali tucty vody. S Taem sme znova vzhliadli na seba, lenže na Taemu bolo vidieť ako ho ľutuje. To len ja nemám cit. Ale chudák, Namjoon...aj keď sa nečudujem, prečo mu dal Jin kopačky, pretože niekedy sa správa ako čurák a to ho neospravedlňuje...ale nezaslúžil si to. Pre lásku je ochotný aj zomrieť.

Celú školu to sotva vydržal. Keď ho chceli vyvolať učitelia, radšej sme sa prihlásili my a dostali to za päť, pretože trápiť Joona by bolo horšie. Nechceli by sme, aby sa rozplakal pri odpovedí, kde to znova tak plakal. Je nám ako brat, nemôžeme dopustiť, aby bol takýto celý čas. Musíme mu spríjemniť obdobie a prinútiť zabudnúť na toho kokota Seokjina, ktorý mu zlomil srdce.