Fitness diár✔️

Skúška hodnôt

*Jimin

Dnes to bude namáhavý deň, preto si dám radšej nádychy do štvorca, aby som sa od všetkého tohto raňajšieho stresu uvoľnil. Je to taká prirodzená výzva, aj keď viac-menej pre ženy...čo to táram, všetko z Fitness diára je pre ženy, nič tam nie je pre môj druh. Čoskoro som u konca, ale kto povedal, že týmto to celé konči. Som presvedčený, že ďalšia výzva bude o niečo ťažšia. Predsa si prechádzam aj takým obdobím...

Celú noc som sa biflil testami, od prvej triedy základnej školy až po tretí ročník strednej školy a učil sa všetko, čo som nevedel, či doteraz nechápal. Nie som normálny, však? To mi hovorí aj moja mama. Jediný predmet, z ktorého by som sa nepustil do testu je cudzí jazyk. Som v ňom totálne vymletý. Báť sa rozprávať po anglicky je úplne iná vec, než nechcieť rozprávať vôbec. Uprednostnil by som, keby sa nevyučovala!

Obliekol som sa do uniformy a zišiel schody. Hlavu som si oprel o stôl a ešte chvíľku driemal. Viem, mal by som sa prebrať, inak zaspím a to mi k šťastiu nechýba. Neznášam stres. Stále, keď sa do niečoho púšťam ma ovládne a robí si so mnou, čo len chce, aj keď som sa už uvoľnil. To isté sa stalo aj minule. CHCEM S YOONGIM CHODIŤ, ale vďaka stresu som to zamietol, a nevime odkiaľ Yoongi usúdil, že by sme si mali dať prvé rande... v piatok. Veľmi sa mi do toho púšťať nechce, ale čo nespravím pre svoje jedine šťastie?

Ďalšia vec, ktorú riešim je Jin. V utorok sa vôbec nezjavil, síce hovoril, že príde do školy. Ešte aj sľuboval, že si spoločne prejdeme otázky z kórejčiny. Nič! Písali sme mu, kontaktovali ho a on nič! Má nás totálne zavesených na šnúre. Horšieho chlapa nepoznám. Snáď mu Namjoon nič nespravil, inak k nemu prídem a nakopem ho do riti... to už som prehnal. Na piataka by som si to nedovolil, a aby som z toho vyviazol s podmienkou... nie ďakujem. Toto nebudem tolerovať a Yoongi to isté. Chcem, aby v mojom živote vládol pokoj a mier.

„Spíš?" rýchlo som zdvihol hlavu na brata i oči odtrhol od stola.

„Nie, kdeže. A-ako ťa to mohlo napadnúť?" áno, spím. Keby som nebol hlúpy v noci, spal by som o desiatej, lenže moje mozgové bunky ma prehovorili, aby som ostal hore aspoň do jedenástej. Tak som usúdil, že o jedenástej je človek znova prebratý a spať sa mu nechce, takže som študoval ďalšiu hodinu. A z tej hodiny sa stali dve, tri, štyri a o 3:15 som konečne zaspal.

„Máme ešte magnézium? Potrebujem ho." zamrčal som spomedzi zuboch, veľmi pomalým tempom.

„Malo by byť. Prvý šuplík." načerpal si džús a odišiel. Ta diky. Mohol ho aspoň vybrať a hodiť do vody, mal by som to zjdenotuchšené.

Nechcene som sa predsa len postavil a vyhrabal ho z kopy pozáručných liekov. Nehovorím, že ani ono nebolo pozáručné, ale ta budíš. Nejaké účinky to hádam ešte má.

~

Dorazil som do šatne a prezul sa zo svojich čiernych lakoviek do svojich školských prezuviek. Až pri otvorení skrínky som si všimol, že vedľa mňa stoji ďalšia a dosť známa osoba...Kookie.

„SVS..." ospalo som ho pozdravil, no tak isto aj on. „Vyspal si sa?"

„Celkom sa to dalo. Ty?" zaklamal, keďže jeho myseľ bola druhou stranou niekde inde.

„Ani sa nepýtaj," odložil som svoje topánky po vonku a zavrel skrinku, no aj naďalej som rozprával s jemnými prestávkami. „Celú noc som študoval."

„To máš ten test z Kórejčiny?" prikývol som na jeho z úst čudesne vypustenú otázku. Hovoril tak otrávene, akoby ho mal písať on, nie ja. 

„To mám...a kde máš Jina? Myslel som, že prídete, ako vždy, spolu," počkal som ho pri vstupe na chodbu smerujúcu do tried a spoločne si to odkráčali hore...