Fitness diár✔️

New Way

*Jimin

„Čo?"

Asi sa mi sníva. Práve mi niekto oznámil, že som v desiatke bez toho, aby som počul svoje meno-, vlastne Kihyunovo meno...a možno som ho nezaregistroval, keďže som sa na neho nesústredil.

„Poďte za mnou. Onedlho začína váš pohovor," stuhol som.

„A-aký pohovor?" zdrhla mi pred nosom, tak som ju radšej rýchlo nasledoval.

~

Znova som len čakal. Každý postupne chodil dovnútra a z vnútra von. Počul som, že len piati môžu postúpiť pohovorom a stať sa tak modelom na fotografovanie. Či je to skutočne pravda, neviem, ale jedno viem určite...nechcem sa tam dostať!

„Park Kihyun, ste na rade," čakal som ďalej a premýšľal, čo im asi poviem. „Park Kihyun, idete?" spozornel som na biele prostredie naokolo a všimol si, že som tam sám - až na tú červenovlasú ženu, ktorá ma teraz volala.

„A-a-áno, idem," dvihol som kotvy a vstúpil do miestnosti. Všetky oči boli znova na mne. Nie som z toho ani vystresovaný, skôr unavený. Už nech je koniec.

„Zdravím Vás, pán Kihyun. Ďakujeme, že ste sa zúčastnili nášho kastingu," prikývol som mladému pánovi za stolom, sediacim na stoličke. „Koľko Vám je?"

„18," ešte nie, ale musel som to pre istotu povedať. Veď už len necelý mesiac. A vedia si to zisti-, vlastne nie, nevedia...Kihyun je mladší než ja...UGH! Mal som mlčať.

„Aké máte záľuby?" spýtal sa ten starší pán trochu vážnejšej povahy.

„Tanec."

„Konkrétne?"

„Balet, pane."

„Hm...je to vidieť," vidieť? Raz za život som tancoval i to ma neskutočne boleli nohy. Čo tým chcel povedať?

Porotcovia mi tam kládli otázky rôzneho pôvodu, k veci aj od veci, a potom sa medzi sebou radili. Neveštilo to nič dobre, až kým neprehovoril pán Min.

„Ja ho chcem."

„I ja," dokončila pani Min. Zrejme budú manželia, ale ani jeden z nich nemá obrúčky. Či už nie je v móde nosiť prstene?

„Gratulujeme pán Park, ste prijatý. Vidíme sa budúci štvrtok. Tešíme sa na Vás."

Celý unavený som sa pomaly dotrepal dole schodmi a už bol na odchode, keď ma tohto dňa už druhýkrát zastavila ruka. Bol to ten pán z Gucci.

„Máte naponáhlo?"

*Yoongi

Zložili sme sa na izbu a ihneď sa chystali osprchovať. Taeho sme pustili prvého, lebo ten by už zo svojho smradu dlho nevydržal. Mal totižto náročný deň, plný cesty a športu. Presne tak, nepovedal by som, že najprv pôjdeme súťažiť, a tak pôjdeme do hotela. Je to tak na prd. Určite som svojmu telefónu chýbal. Mal by som napísať otcovi, že sme došli ok, ale radšej sa na neho vyseriem. Aj tak ma nezaujíma.

„Taehyung, vyjdi už z tej sprchy konečne!" rozkričal sa Joon i začal búchať na dvere, ktoré vyzerali, že sa do týždňa rozsypú.

„Práve som tu vošiel!" ozvalo sa spoza dverí.

„Hej, jasné! Už si tam vyše pätnástich minút! Aj my sa chceme osprchovať!"

Posadil sa ku mne, keď už od čiernovláska nedostal odpoveď a hrešil si popod nos..

„Yoongi, nespí!" plesol ma po zadku, keďže som ležal na boku, otočený k oknu a so skrčenými nohami.

„Čo ma biješ?!" rozlepil som na neho svoj unavený zrak a išiel ho rovno zdrbať.