Fitness diár✔️

Choroba

*Jin

Raz ma budú operovať na nervy. Ja sa zo seba asi zbláznim! Prečo, dopekla, stojím pred jeho domom?!

Túto otázku si kladiem od doby, odkedy som tu zastavil. Som naozaj hlúpy, nemám tu čo robiť! Nemám snáď nič inšie na prácu než navštevovať svojho ex?! Musím ihneď odísť!

Hm...to hovorí ten, ktorý prišiel za ním s taškou plnou liekmi a medicínami, mysliac si, že doma nemá vlastné. Ak sa mama vráti domov a zistí, že všetky lieky zo zásuvky sú preč, nahlási ma polícií, že chcem spáchať samovraždu.

Ale nie, odkedy som sa dopočul, že počas dvoch týždňoch ubytovania v Busane ochorel, dostal som o neho veľký strach a najmä starosť. Tae hovoril, že to nevyzerá na malú chrípku. Chcem mu pomôcť, predsa sám viem, aké to je nepríjemné.

Nadýchol som sa, prešiel cez bránu a zastavil až pri vchodových dverách. Zazvonil som dvakrát a nezabudol sa usmiať. Predsa Namjoona neprivítam so sklonenou hlavou.

Jak nazmar, po dlhom čakaní, otvorila jeho mama.

„Ach, teba si pamätám," založila si ruky na hrudi a zaterasila svojim telom vstup. „Ste ten, ktorý vlepil facku môjmu synovi, však? Kim Seokjin, dobré pamätám?" au! Toto bola rána presne do srdca. Mal som chuť sa zbaliť a s plačom odcestovať naspäť domov alebo čo najďalej od toho domu, lenže prišiel som sem za Namjoonom, nie sa tu strápňovať. Nesmiem ustúpiť!

„Dopočul som sa, že Namjoon je chorý, tak som mu doniesol niečo na posilnenie imu-,"

„Nič od teba nepotrebujeme. Máme vlastné lieky a sú účinnejšie ako tie, ktoré nosíš momentálne tu v taške. Takže ak je to všetko, môžeš odísť. Tvoja pomoc tu nie je potrebná..." vkročila naspäť do dverí. „Och, skoro som zabudla, do troch dní bude Namjoon fit, takže sa oň nemusíš strachovať. To je všetko, papa," chcela už zavrieť dvere, ale ešte som sa jej prihovoril.

„Vy to nechápete, potrebujem ho vidieť! Chcem mu pomôcť! Mám s tým skúsenosti!" a pravda vyšla najavo. Naozaj mi chýba, neviem sa bez neho ani len nadýchnuť. Opantal moje zmysly, takže sú momentálne k ničomu. Cítim len, že musí byť po mojom boku.

„Ľutujem, Seokjin."

„Ale-," zavrela mi dvere rovno pred nosom. Naozaj som sa tak ľahko vzdal? To u mňa nie je zvykom.

Musím sa asi zmieriť s prehrou. Nepustí ma k nemu, keď je doma, takže nič iné mi neostáva, než sa porazený vrátiť domov...

*Namjoon

Prebudil som sa so silným kašľom, až som sa bál, či to vôbec zastavím.

„Toto je neuveriteľné, *kuci-kuc," hodil som do seba tie drahé lieky a zapil to odstatou vodou, ktorú som nebol schopný vymeniť už druhý deň.

Strašne ma bolí hrdlo a pociťujem, že ani dýchacie cesty nie sú celkom čisté a každú chvíľu sa z nich vylejú hlieny. Musím vypiť niečo teplé, aby som stlmil všetku tú bolesť v hrdle. Dole sa mi absolútne nechce ísť. Bolí ma celé telo a je mi hrozná zima, a to mám na sebe hrubé pyžamo. Radšej napíšem mame.

Me

Urob mi čaj, prosím :(

*odoslané 16:57

Čakal som a čakal, lenže z nejakého dôvodu mi žiadna odpoveď neprišla. Poväčšine mi na správu odpíše alebo aspoň nechá prečítané. Veď je na tom mobile neustále. Robí niečo dôležité? Má meeting? Nemyslím si.

Až veľmi divné...nepočujem zvuky. Je tu mŕtvo ako v hrobe. Čo keď ma už smrtka naozaj vzala? Nie, moment, niečo počujem. Zrejme to budú hlasy. S niekým rozpráva.