Fitness diár✔️

V tú noc

*Namjoon

Po celom náročnom dni v tesnej miestnosti mi stačilo. S Taem sa nevieme dohodnúť na rovnakých slovách a s Yoongim na jednej tónine piesni. Určite toho majú toho teraz dosť, tak isto ako ja.

„Joon, kedy ideš domov?" Yoongi si ku mne sadol s fľašou vody, ktorú mi hneď podal.

„Najprv si skočím zabehať a potom uvidím."

„Po tartane?" pripojil sa Tae.

„Potrebujem si ponaťahovať svaly." vrátil som Yoongimu vodu. Teraz pravdu... nechcel som si ísť zabehať, ale zakecať sa s Jinom. Veľmi mi chýba a celý víkend premýšľam iba o ňom. Chcel som sa mu ozvať, ale povinnosti mi nedávali veľmi na výber. Ak sa jedná o otca musím sa mu podriadiť, preto som sa vyčerpaný ako prasa vracal domov každý deň o pol jedenástej a vtedy už moje Ružové slúchadlá spinkajú, a vstávať o piatej tiež nie je sranda. Takže ani ráno, ani večer som mu už nestihol napísať.

„Idem s tebou." Tae sa napil svojej minerálnej vody, nasledovne ju hodiac do tašky. Tak už nemôžem ísť za Jinom.

„Aj ja sa pridám." a teraz už dupľom.

Ani sme sa neprezliekli a ihneď vyšli vonku na tartan. Ešte aj o takom čase svieti ostré slnko. Človek už fakt nevie, kedy má si ísť zašportovať. 

Moje sivé tričko bolo prepotené od pazúch po pupok a môjmu telu ani dýchať nadalo. Tae už dychčal ako po dvanásťhodinovom maratóne, no zato sa mu skôr jeho nové nohavice lepili na rozkrok. Čo sa týka Yoongiho, tá jeho košeľa bola ako vodou obliata. Nieže mu bola ešte malá, ale aj poriadne navlhnutá od potu. Lisa bude mať radosť.

Doteraz sa Yoongi chválil, akú má skvelú priateľku, ktorá mu kupuje o číslo menšie košele. Ja mať takú, tak tie košele pálim a nezáleží na značke.

„Neoddýchneme si...?" Taemu sa privierali viečka, ale stále čakal na našu odpoveď.

„Môžeme..." odsúhlasil Yoongi, no nikto z nás nezastavil.

„Beháme už vyše hodinu..." Tae vypľuval sliny na najbližší chod cesty. Určite by si už chcel poriadne vyčistiť hrdlo. Nehovorím, že mne by to nepadlo, ale chcem dokončiť kolo...

~

„Ja ťa zadusím, Namjoon!" silným hlasom do vetra zakričal Yoongi. Povedal som síce posledné kolo, no aj tak sme behali ešte pätnásť minút.

„Už môžeš..." ešte chvíľku sa ozývali naše vzdychy a potom sme podišli k vonkajším umývadlám a poriadne na seba nakydali studenú vodu.

To ak vo štvrtok budeme hrať v takom teple, môžem sa rovno pochovať. Čo to ľudia nechápu? Mladí sú upíry.

„Poďme domov." Tae sa ospalo skĺzol dole teplou stenou. Mam taký pocit, že ten sa už nedvihne.

„Skočím po nejaké limonády."

„Dobrý nápad, Yoongi... choď..." Tae naťahoval celú vetu. Yoongi mu úmyselne stúpil na rozkrok, z čoho v momente vyskočil z kože.

„Au... som zranený... smrteľne zranený!" smial som sa, dokiaľ som nevidel Jina vychádzať zo školskej brány.

„Prestaň jačať!" zvrieskol som na rozmaznaného Taehyunga.

„Čo si pajedný?" obzrel sa mojim smerom. Určite zahliadol Jungkooka, pretože iba na neho taký úškrn hádže.

„Idem tam." rozbehol som sa a už kričal Jinovo meno. Možno nie som dosť hlasný, ale snažím sa. Možno, že moja snaha stojí za hovno.

„JIN!" obrátil sa spolu s priateľmi a ja mu už dýchal na kolena. Bože, stále keď sa k nemu priblížim, cítim tlak. „Mohol by som s tebou hovoriť?" samozrejme, že som znervóznel.