Fitness diár✔️

Syn pána Mina

*Jimin

Podskočil som z postele a ešte zahmleno hľadal vibrujúci mobil po posteli.

„Došľaka, kde som ho dal?" uvedomil som si, že som ho položil na stôl k fitness diáru. Rozbehol som sa z tej teplej periny, nezabudol zakopnúť o školský batoh a už nejak po ležiačky, ťahajúc za sebou nohy, som sa dopracoval k mobilu.

„Prosím?"

„Dobré ránko, Jimin. Zobudil som Vás?" bol to naliehavý hovor s pánom Minom. Ešteže to nechal dlhšie zvoniť.

„Dobré ráno, nie, len-len som bol v kúpeľni," falošne som sa zasmial.

„Smiem dneska s tebou rátať?" pozrel som sa na hodinky visiace na stene.

„Ehm...samozrejme. O desiatej som tam."

„Vieš, Jimin, premýšľal som, či by si náhodou nemohol prísť kolo druhej poobede. Do obedu je porada a k tomu mám iné fotenia."

„Pravdaže, prečo nie?"

„V tom prípade dohodnuté. Teším sa na našu spoluprácu."

„Aj ja, vďaka!" zložil som a so všetkou silou odhodil ten telefón na posteľ, ktorý na nej zázrakom ostal.

Vymotal som si nohu z batoha i pretrepal zaprášené pyžamo.

Bože, dnes je znova ten deň, kedy stojím pred kamerami a tvárim sa ako najkrajší model sveta, a potom sú všetky fotky vyvesené po stránkach časopisov. Ja viem, iný by pre tú prácu vraždili, predsa to hovoril Hobi. Niet lepšie platenej práce.

Zobral som si diár s pierkom a posadil sa za stôl s nohami prekríženými do x.

Dnes je sobota 15. októbra. Ten čas strašne pomalý letí. Ešte dva týždne a posledný ročník čaká maturita, plus jeden týždeň z toho je maturantský, takže my chodíme do školy, oni sú doma, ale zase máme od 31. do 4. novembra voľno, vzhľadom na maturity a ich posledné zvonenie. Ani sa nenazdám a nastane koniec roka. Znova nás bude o niečo menej, no v marci o niečo viac a ja budem znova dospelejší.

Pozrel som sa na včerajší dátum a zistil, že som včera nezapísal hodnoty. Za čo som vďačný? Som vôbec za niečo? Čo bolo včera? Raňajky, škola, Tae, obed, učenie, večera. Zaujímavé, robím čím ďalej tým menej aktivít. Čo je to so mnou? Asi som zo seba úplne vyčerpaný. Ale je pravda, včera - už vlastne predvčerom - sa vrátili basketbalisti. Mal by som si to zaznamenať? Viem, že to so mnou nemá nič spoločné, ale stále je tam Yoongi, ktorý neprekonateľne drží v mojej hlave. Asi sa s tým musím naučiť žiť. Vzťah sme skúsili, dopadol, jak dopadol a teraz na seba môžeme zabudnúť.

'Dnes som vďačná za: šťastný návrat basketbalistov'

Zavrel som diár a zhlboka si povzdychol nad hmlistým počasím sadajúcim na parapet. Už cítiť, že jeseň je tu. Onedlho budem spať v hrubom pyžame.

Ľahol som si naspäť do postele a premýšľal, čo budem robiť. Väčšinou ľudia robia to, na čo sa cítia a ja sa cítim na čo? Hudba? Učenie? Tanec? Beh? Workout?

Zaujímavé, ani jedno ma neťahá. Skôr mi ide na chuť niečo také pikantné, také ostro-kyslé, až presladené. Niečo, čo má všetky tri chute do seba.

Chodidlom som trel hore-dole o plachtu, rukami si prechádzal po nahom brušku a z úst vydával sladké vzdychy. Naskočili mi zimomriavky po celom tele, no najviac na chrbte, kde som sa prehýbal. Cez tričko už stali moje bradavky, vztýčene a vyčkávajúce na ich radu.

Som nadržaný!

Jemne som si schytil svojho vojačika medzi nohami a masíroval si ho jednou rukou, zatiaľ čo druhá sa pohrávala s bradavkami. Toto potrebujem. Potrebujem vitamín S.