Fitness diár✔️

Vždy treba konať

*Jungkook

Prerucoval som sa v perinách a zíval, no moje oči sa nechceli otvoriť. Bolo mi tak dobré, že som mal jeden čas chuť sa vykašľať na školu a ostať v posteli celý deň.

Zazvonil mi budík, ktorý som z chuti vypol a odhodil na zem, lenže po tomto zvuku je veľmi ťažké znova zaľahnúť a tváriť sa, že je víkend. Natiahol som sa a pretočil na opačnú stranu s tým, že má posteľ ešte pokračovanie, a že tam spí moja druha polovička srdca...spadol som.

„Au!" pohladil som si zadnú časť hlavy, keďže som si ju trepol o nočný stolík.

Som doma? Moment, nešli sme k Taemu domov? Nedáva mi to zmysel.

I cez moju popletenú myseľ, som sa obliekol do uniformy a opatrne sa s taškou dotrepal dole. Všetci z rodiny už sedeli pri stole a raňajkovali. 

Preboha, koľko je vôbec hodín? Predsa nikdy sa ráno nevídame, lebo mám tendenciu utekať z domu. Buď som mal zlé nastavený budík alebo som sa tak dlho obliekal.

„Dobre ráno..." posadil som sa oproti otcovi a zobral si jeden chlieb, ktorý som si potom namastil maslom a prikusoval k nemu zeleninu.

„Dobre, Jungkook. Vyspal si sa?" ach, jak ja neznášam konverzáciu s ňou.

„Aj hej," snažil som sa k nej správať odmerane, ale nejak mi to nešlo. Bol som ešte v režime spánku.

„Ten tvoj kamarát je skutočne milý." zachmúril som sa na otca, ktorému na tvári bolo vidieť iskričky.

„Kamarát?"

„Alebo spolužiak, neviem čo ti je," trepol otec. „Jednoducho, sme mu vďačný, že ťa doviezol včera domov. Sám by si neprišiel. Takže, keď ho stretneš, tak ho pozdrav a poďakuj mu za nás ešte raz." 

...je mŕtvy...toto mu nedarujem...

Napil som sa kakaa, aby som prečistil nervy. Že Tae, bez môjho súhlasu, ma priniesol domov, hm? Veď počkaj, udusím ťa vlastnou perinou, keď budeme spolu v posteli.

„Mami~" segra vyvalila obrovské oči na žabu so žiadosťou sa niečo spýtať. „To je ten chlap, čo nosil Kookieho ako princeznú?" všetko kakao mi prešlo cez nos a tie ostatne kvapky mi vystrelili z úst. Dusil som sa. Všetko mi tieklo po brade až krku. Zobral som si hygienickú vreckovku a poutieral sa.

Tak naposledy...Čo ten kokot spravil?

„Si v poriadku, Kookie?" prišla ku mne žaba a pobúchala ma po chrbte.

„Č-čo spravil?!" prehltol som nejaké semiačka čokolády.

„Zaspal si v jeho aute, tak ťa doniesol domov vo svojom náruči," asi namiesto jeho zadusím seba. Nechce sa mi veriť, že toto fakticky videl otec. „Ale boli ste roztomilý. Tvorili ste taký párik." to ako mi môže povedať vlastný otec? Uvedomuje si, ako to znie? Akoby chcel, aby jeho syn bol gay!

„Oci, môže ma Kookieho kamarát tiež takto niesť?"

„Jasné-,"

„Na to zabudni!" zajačal som. Do riti, nechal som sa tým uniesť. „Chcel, som tým povedať, že už tu nepríde." pevne verím.

„To je škoda." tak, tak, veľká škoda. „Drahý, patrilo by sa mu nejak odvďačiť."

„To je dobrý nápad, poobede pôjdeme do centra a niečo mu-,"

„Otec, nie! Nič nepotrebuje. Podľa mňa ma všetkého dosť."

„Aspoň, čokoládu."

„Ani to... ehm..." doriti, prečo sa takto správajú? Musím si niečo vymyslieť. „Má intoleranciu." smutne na mňa pozreli. Bože, kedy to je naposledy, čo som takto klamal? Onedlho sa mi bude z uší páriť.