Fitness diár✔️

Záchvev

*Jungkook

Nepoznám nič lepšie, než pokojnú stredu bez domácich úloh. Skoro doma, žiadne učivo, malo hodín... takýto život si predstavujem... neučiť sa.

V poslednom čase som priveľmi lenivý, preto väčšinu z môjho voľného času trávim so slúchadlami v ušiach, kedy si pripadám trošku ako Jin.

Hneď po príchode zo školy som rútil tašku do kúta a už som sa hodil na posteľ. Všetko naokolo som mal v prdeli, keďže doma boli všetci členovia aj nečlenovia rodiny...

Prešli asi dve hodiny, odkedy som prestúpil prach dverí domu. Moje ušné bubienky nevedia hudbe odolať. Zimomriavky mi neustále skáču po koži, akoby mi naznačovali chcenie väčšieho napätia. Svet je neobvyklý.

Akurát mi skončila pieseň a nasledovala ďalšia, lenže medzitým som počul zvonček. Znamená to, že niekto má návštevu. Ak je to ktokoľvek, mňa sa to netýka.

„Jungkook!" ta mala pizda mi otvorila dvere! Dal som si jedno slúchadlo nižšie a kričal na ňu.

„Si v mojom kráľovstve, tak vypadni." zasunul som si ho naspäť a ďalej hral hru.

Stále na mňa kričala ako zmyslov zbavená, lenže ja som ju mal u riti. Nech si piští koľko chce.

V tom prišla ku mne a strhla mi slúchadla za šnúrky. Tie sa mi vytrhli z uší aj z mobilu, ale koncovka ostala v ňom zapichnutá. Mozog sa mi zastavil, keď som toto videl. Bolo mi z mojich milovaných slúchadiel do plaču.

„TY MRCHA!" okamžite som sa zdvihol z posteli a mal v pláne ju zaškrtiť. Tá sa vyľakala a utekala dole schodmi. „Len počkaj... toto neprežiješ!" kričal som na ňu.

Bola rýchlejšia a schovala sa za Jiho chrbát.

„Jungkook, konečne. Máš návštevu." ja a návštevu? Pokiaľ si dobre pamätám, tak nikoho nečakám.

„Návštevu?" strčil som hlavu do chodbičky, kde už stal červený mozog... TAEHYUNG?!

Čo ten kurva chce?!

„Zmizni!" zavrčal som. Aj keby bol posledný človek na Zemi, tak by som si ho nevzal. „A ty mi daj tie slúchadlá!" zamieril som na dievča.

„Jungkook!" zvrieskla po mne žaba. „Ako sa to správaš k sestre?!" keby teraz vedela ako sa správam k nej.

„Roztrhla mi slúchadla!" obvinil som ju. Bolo mi jedno, že ten magor tam stál.

„Tak ti kúpim nové. Nie je to až taká drahá vec-,"

„Nič od teba nechcem!" tým som si asi trošku pohoršil svoju dobrotu, ale urobil som dobre. Nik sa ku mne nebude správať ako k decku.

Vytrhol som jej káble slúchadiel z rúk a mieril si to hore. Nech si na mňa veľmi nezvykajú, aj tak tu už dlho nebudem. Ak ma budú štvať odídem niekde k Jinovi. Jeho rodičia sú úplne v poho... aspoň matka.

Sadol som si k stolu a snažil sa tie drôty nejako spojiť, ale bolo to zbytočné. Nie som elektrikár, ani nič podobné. Nikdy sa v kábloch nenájdem, to je hlavný dôvod, prečo som nešiel na technickú.

Dostal som ich ako darček od babky pred jej smrťou a teraz sú v čudu.

Rukou som si pretrel čelo a snažil sa zo všetkých síl dať ich znova do kopy...

„Toto už neopravíš, zlatko." najdivnejší hlas v mojej izbe bol ten jeho.

„Povedal som ti, aby si vypadol." pokojne som si mumlal, no bolo to počuť na celú izbu.