Mafia (JB)

91. Kapitola

Pohľad Justin:

Višiel som s Maxom hore do jeho izby. Zavrel som za nami dvere a položil ho na zem. Poobzeral som sa po izbe a pousmial som sa. Jeho izba bola v svetlo modrej farbe. Postel mal v tvare auta(fotka na boku).  O proti posteli mal veľkú bielu skriňu. Mal tu aj veľkú policu na ktorej boli malé autíčka vo všetkých značkách a tak isto aj motorky.Na zemi mal veľký koberec v tvare nejakého mesta a mal tam cesty. Po zemi veliaké autíčka a nákladiaky.Pod oknom mal auto také večšie auto na baterky v ktorom sa asi vozí. Typická chlapčenská izba. Na stenách ale aj na niektorích policiach mal fotky s Chloe. Podišiel som k jednej fotke na ktorej bola Chloe ešte v nemocnici a v naručí mala malého Maxa. Na tej fotke bola zničená ale predsa krásna.

"Páči sa ti moja izba?" Spýtal sa Max.

"Jasné že sa mi páči." Povedal som a brnkol mu po nose.

Na čo sa rozkošne zasmial.

"Ty si naozaj môj ocko?" Spýtal  sa Max a posadil sa na posteľ.

Prišiel  som k nemu a sadol si vedľa neho.

"Áno som." Usmial som sa na neho.

"Ale mamka mi povedala že si zomrel." Povedal smutne.

"Mamka ťa chcela len chrániť." Povedal som.

"Pred kým?" Spýtal  sa.

"Keď budeš veľký tak mamka ti to vysvetlí." Povedal som.

"Ty už budeš bývať s nami?" Spýtal sa nadšene.

"Nie." Povedal som sklesle.

Čakal som kedy sa na túto otázku spýta. Konečne vidím môho syna prvý krát a o chvílku sa budem s ním lúčiť a slubovať mu že sa ešte vrátim aj keď to tak možno nebude. Nieže by som sa s ním nechcel stretávať ale tu bývať nemôžem a ona do Stratfordu taktiež nie. Jedine by som za ním mohol chodiť každý mesiac alebo mesiace.

"Prečo? Ty ma nemáš rád?" Spýtal sa a mne skoro zabehlo.

"Jasne že ťa mám rád o tom už ani nerozmýšlaj. Možno niekedy budem s vami bývať ale teraz to nebude. Ja tu nebývam. No ale to neznamená že nebudem za tebou chodiť." Povedal som mu.

"Aha. Dobre." Povedal so sklonenou hlavou.

"Poď sem." Povedal som a posadil si ho na kolená.

"Nebuď smutný. Nechcem ťa vidieť smutného dobre?." Povedal som.

Iba kývol hlavou.
Zvalil som ho na posteľ a začal ho šťekliť. Okamžite prepukol v hlasný smiech.

"Dóó-ósť." Zakričal a stále sa smial.

"Už nebudeš smutný?" Spýtal som sa a prestal ho štekliť.

"Nie." Povedal a zasmial sa.

Začal som ho zase štekliť a on sebou metal.

"Pjosíí-m dosť." Smial sa a bol celý červený.

"Dobre. Poď ideme ku ním dole." Povedal som.

"Pôžem ti ísť na koňa?" Spýtal sa a urobil psie oči.

Ktoré na mňa zabrali. Zasmial som sa a klakol si ku posteli. Postavil sa na posteľ a vyliezol mi na ramená. Pevne som mu chytil nohy a on sa držal mojej hlavy.
Pomali sme vyšli von z izby a počul som z dola smiech. Takže je všetko už v pohode. No aspoň pri nich. Pomali som schádzal po schodoch aj s malím na ramenách. Prišiel som ku gauču a sadol si vedla Ryana.