Zodiac (SK)

Kapitola 3

Moje emócie boli v danej chvíli veľmi ťažko opísateľné. Moja zlosť pretekala mojím krvným obehom a chystala sa zasiahnuť môj mozog. Bola som neskutočne rozčúlená a rozhodnutá sa s otcom pohádať. Nebolo by to po prvý krát, sme dve Alfy pod jednou strechou ktoré často vybuchujú aj za totálne absurdných okolností.

Cítila som sa podvedená. Nechcelo sa mi veriť že by môj otec bol natoľko šialený aby sem zavolal môjho snúbenca. To by znamenalo radikálnu zmenu môjho života, ktorá by explodovala hneď pri prvej šanci. Keď som ako malé dieťa bola zasnúbená s princom, náš obrat sprevádzala mierna mágia. A presne tá mágia zapôsobí aj pri našom prvom stretnutí. Pokiaľ majú Alfy vstúpiť do vzájomného manželstva, musia sa naučiť akceptovať jeden druhého, čo je v prípade Alfy veľmi vysoká požiadavka. Určite by som teda nechcela aby som sa stala obetným baránkom ktorý pri prvom pohľade na svojho snúbenca odpadne od lásky.

Samozrejme že existujú určité opatrenia ako predísť takýmto momentom, no medzi prvé zmienky v protokole o Alfách sa jasne píše, že pokiaľ ešte netúžime po manželstve Álf ktoré sú zasnúbené, nesmieme ich vystavovať vzájomnému kontaktu. Ibaže môj otec je totálny cvok ktorý rád experimentuje.

Zastala som a zhlboka sa nadýchla. Snažila som sa potlačiť emócie ktoré sa prelievali cez moje okraje ako vriaca láva s výrazným syčaním. Hneď druhé opatrenie keď dôjde ku styku medzi Alfami je, aby sa žena celá zahalila okrem očí. Lenže to je pre mňa totálne zahanbujúce a radikálne odmietam aby som sa vo svojom vlastnom dome zahaľovala pred cudzincom.

Rozmýšľala som či sa zachovať rozvážne a v prípade nebezpečenstva byť zahalená, alebo si ponechať svoj hnev a vyliať ho na otca. Moje srdce trepalo ako o preteky, chcelo sa na niekoho vykričať, a rovnako tak aj moja myseľ. Chceli bojovať za spravodlivosť a za to kým som. Ibaže na scénu vstúpil aj rozum a rozohnal všetky búrlivé myšlienky.

Hnev si predsa môžem nechať aj na neskôr, no pokiaľ by došlo k nepríjemnému stretnutiu budem radšej pripravená. Poddala som sa svojmu zdravému uváženiu a potlačila vzburu do úzadia. Zo zadu ku mne doliehal hlas dievčat, ktoré sa za mnou náhlili v rýchlom kroku. ,, Si úplne ohavné stvorenie Brianna, ako môžeš mať radosť z takejto veci?!" kričala na ňu Esther zatiaľ čo sa náhlili ku mne. ,, Neuvedomila som si to," povedala úprimne sklamaná Brianna.

Nepociťovala som hnev voči nim, ani náhodou to nebola Briannina chyba. Bola prostým dievčaťom z kuchyne, a vidieť princa a cudzí kráľovský pár muselo byť pre ňu fantastickým a ohromujúcim zážitkom. Ich nevinnosť ma zahriala pri srdci a ja som úplne zabudla na hnev voči môjmu otcovi.

,, Princezná!" skríkla Esther keď sa obidve vynorili z uličky a uzreli ma nedôstojne sa opierať o kamennú stenu.

Brianna otvorila ústa so zúfalým pohľadom no hneď som ju stopla. ,, Hlavne sa neospravedlňuj Brianna, nie je to absolútne tvoja chyba a nemá to s tebou nič spoločné. Toto je problém ktorý si musím vyriešiť ja s otcom, nemáš za cítiť vinne za nič," pozrela som jej hlboko do uplakaných očí.

,, Ale..." začala namietať.

,, Žiadne ale," usmiala som sa na ňu," tieto veci sa vás vôbec netýkajú a to že si mi to oznámila je len výhoda pre mňa," prešla som okolo nich a namierila si to opäť do svojej izby. Poslušne šli za mnou.

,, Výhoda, princezná?" opatrne sa spýtala Esther. ,, Samozrejme," usmiala som sa tajnostkársky," môj otec môže byť šialený ale je aj prefíkaný. Vie že ešte stále odmietam svadbu, a tak pozval Baurínsky rod na náš dvor, pravdepodobne v nádeji že sa s ním stretnem nezahalená a mágia prelomí ľady."

,, So všetkou úctou princezná, no myslím že to zbytočne zveličujete. Kráľ síce môže byť mierne...ehm...mimo nášho sveta no myslím si, že určite nebolo jeho cieľom zradiť vašu dôveru," zastala sa svojho kráľa Esther.

,, Uvidíme aký argument si pripraví," povedala som tvrdo a otvorila dvere do svojej spálne.

,, Brianna prines mi čierne šaty so zlatým vyšívaním," rozkázala som jej.

,, Esther, ty mi prines čiernu šatku a závoj," vravela som, kým som si sadala na stoličku. Siahla som si dozadu na vlasy a stiahla brošňu. Brianna bola hneď naspäť so šatami a pomáhala mi ich navliecť. Tieto šaty si nevyžadovali korzet ani zaťahovanie pásu, namiesto toho sa elegantne obopli okolo mojej postavy. Golier bol vysoký, tesne zakončený pod sánkou. Striktne som sa držala naučených formuliek z kníh. Na plecia som si pripla čierny plášť pripevnený zlatými brošňami levej hlavy. Dlhé vlasy som umiestnila pod plášť, zatiaľ čo Esther mi nasadzovala závoj so šatkou.

V zrkadle nebolo vidieť nič len moje zeleno-žlté oči ktoré kričali spod čiernej látky a šatstva. Ruky som si bezpečne zamaskovala v kožených rukaviciach, na ktoré som s veľkými ťažkosťami nasadila aj prsteň. Celý proces prípravy trval len 10 minút kvôli môjmu adrenalínu. Chcela som sa konečne vykričať do tváre môjho otca. Pod plášťom sa ukrývali dve pošvy na zbrane prekrížené v strede, ktoré museli byť naplnené. Síce sa najprv zdalo že je na mne príliš veľa látky, no pohybovalo sa mi v tom o dosť lepšie ako v korzete. Esther mi na hlavu položila zlatú korunku, ktorá obopínala celú moju hlavu cez čelo a spánky a tvorila tak dokonalý kruh. Brianna mi z truhlice opatrne priniesla dva meče, vyrobené pre ženskú ruku a uložila ich do pošvy.

Pripadala som si o dosť viac dôstojne ako v šatách, a hlavne som bola spokojnejšia že ma nikto neuvidí sa smiať alebo mračiť. Bola som spokojná s tým, že nie som jediná ktorá rozmýšľa prefíkane.

Môj hnev sa začal vracať a bez poďakovania som vykročila k dverám. ,, Princezná," zastavila ma Esther potichu. Otvorila som dvere, no otočila som sa k nej. ,, Nerozhnevajte kráľa prosím," pozrela na mňa so súcitom, no taktiež prosbou. Pozrela som sa na zem a vzdychla. ,, Ja ale nejdem za kráľom Esther, ale za otcom," opäť som jej pozrela do očí," a s tým sa pohádať ako dcéra smiem."

Esther prikývla a začala upratovať veci. Brianna sa mi smutne dívala do očí, no po chvíli sa otočila a pomalými pohybmi začala robiť to, čo Esther.

Nadýchla som sa a odhodlane vykročila von z izby. Po chodbe som sa už nenáhlila. Každou sekundou môj hnev narastal čoraz viac. Spoločnosť dievčat ma dokázala upokojiť, lenže teraz na scénu prichádzali moje pudy a hrdosť.

Zišla som dole schodiskom, nevšímajúc si zaskočené výrazy vojakov a stráži. Návšteva našich hosťov musí byť teda v skutku neočakávaná. Každý predsa vie čo znamená, ak Alfa kráča celá zahalená. Stráž pred otcovými dverami sa mi poklonil a otvorila dvere. Pomaly som vstúpila na mäkkú kožušinu a počkala kým sa zavrú dvere.

Otcova pracovňa bola ešte väčší neporiadok ako jeho myseľ. Pečate, papiere a spisy boli rozhádzané po dlážke. Kalamáre boli prevrátené, a atrament stekal po drevenej doske stola. Niekto by si bol pomyslel že sa tu práve odohralo prepadnutie, no ja som vedela že môj otec ma svoj vlastný svet chápania a nič sa nestalo.

V hlavnej miestnosti teda nebol, a tak som vykročila do jeho knižnice napravo odo mňa. Vedela som že bude určite sedieť pri jednom z okien alebo políc, a nečinne sledovať kamennú stenu.

,, Myslela som si že pred sebou už viac netajíme tajomstvá," povedala som nahlas a rukou prešla po zaprášenej polici v mojej rovine," ibaže ty stále zatĺkaš a zatĺkaš."

Z posledného rohu som započula hlasný vzdych. ,, Chcem počuť úprimnú odpoveď, to je celé," povedala som a postavila sa nad jeho postavu, ktorá sedela v kresle. Jeho kučeravé vlasy žiarili ako zlato, a žlté oči dokonale splývali s jeho výzorom. Môj otec mal výrazne vykrojenú čeľusť s plnými perami a svalnatým telom, na prvý pohľad okúzľujúci muž a k tomu všetkému ešte aj mladý kráľ. No bol bláznom s Alfa syndrómom.