Zodiac (SK)

Kapitola 55

Jeho ruka mi povolí zovretie vlasov, a ja sa konečne uvoľním. Usmeje sa mi do pier, a niečo si zamrmle. Spomalí bozky až nakoniec sa len čelom opiera o to moje. Vnímame pach jeden druhého, ja pod jeho telom ktoré ma ochráni, a on nado mnou so spokojnosťou na duši, že zo mňa vysal život..

Zvyšok dňa uplynie rýchlo. Vďaka Maximusovi som schopná sa rýchlejšie spamätať po odsúdení človeka, ktorý napáchal viac zla než dobra. Jeho chlácholivé slová so skutočnou láskou voči mne, ma naplnia viac než si dokáže predstaviť on sám. Matka ma v mojom rozhodnutí taktiež podporí, so slovami že pred tým než záhrada rozkvitne, je z nej potrebné vytrhať všetku burinu. Bola smutná, pravdepodobne ešte stále trúchliac za svojím manželom. Ja som naopak za otcom necítila už nič iné než pokoj, dala som mu zbohom a on mi dal požehnanie.

Celý náš spoloční život sa niesol v duchu nenávisti a v osudný deň lúčenia sme prehupli do lásky medzi rodičom a dcérou. Bol to však stále môj otec, ktorému som nútená vzdávať neustálu úctu aj napriek bolesti ktorú vo mne spôsobil. I keď, nikdy nebudem skutočne schopná toho, aby som mu odpustila.

To aby som zabudla, na všetky tie zverstvá ktoré voči mne spáchal, je nemožné. Nielenže zanechal rany na mojej duši, no po fyzickej stránke na tom nie som o nič lepšie.

V teň sa mi dokonca podarí sa po prvý krát porozprávať s Maximusovím mladším bratom a  sestrou. Jeho mladší súrodenci sú ale narozdiel od mojich sestier, obidvaja Betami.  Nehanbia sa ma a pýtajú sa ma rôzne otázky ako pri obede, tak aj pri večeri. Byť zrazu normálna ma celkom naplní šťastím a očakávaním, a s úsmevom ktorý je nefalšovaný sa odreagujem v príjemnom rozhovore.

Maximusov brat Adler, ktorý nesmie rovnaké meno ako jeho otec je len o niečo mladší než Nyagaro. Avšak súdiac len z toho, ako veľmi máličko poznám svoju sestru, je Adler omnoho viac úprimnejší a zhovorčivejší. Nie je zahriaknutý žiadnou vetou, a neostýcha sa pýtať otázky o kráľovstve a histórii nášho rodu. Občas a vyhýba priamemu očnému kontaktu, aby tak dal na znak úctu voči mne, no zvyčajne ho prezradí jeho nefalšovaný úsmev, že ho unavuje prispôsobovať sa hierarchii.

Maximus na svojich súrodencov pri oboch stretnutiach pozerá s láskou v očiach. Je pre mňa nepochopiteľné ako tento muž, ktorí je považovaný za silnejšiu Alfu než je jeho otec, čo ho činí najsilnejšou Alfou vo všetkých kráľovstvách, dokáže tak rafinovane milovať každého naokolo. Za tie tri dni čo som ho spoznávala, som dospela k záveru, že rodina je pre neho základom jeho bytia. Áno, mala by to byť správne definícia Alfy, no môjmu otcovi sa mierne podaril opak.

Po večeri ešte letné slnko stále prechádza našimi hradbami. Akosi mi je jasné, že pokiaľ Maximus nemusí, tak sa odo mňa za žiadnych okolností neodtrhne a radšej ma bude prenasledovať ako môj vlastný tieň. Byť však úprimnou, nevadí mi to, skôr sa tomu všetkému neskonale teším. Veď, kto by sa netešil takejto banalite? Viete že niekomu na váš zaleží, úprimne od srdca vás chce chrániť, milovať a sebecky privlastňovať. Nie je to tá najkrajšia vec na svete? Prináležať niekomu právom?

,, Vaše Veličenstvo," ozve sa striktne za mnou mužský hlas, keď sa práve chystám vkročiť do záhrad hradu, aby som mohla pocítiť lúče ešte teplého slnka.

To oslovenie je tak veľmi nepraktické, koľko Vaších Veličenstiev sa momentálne v našom hrade nachádza? Maximus, ktorý len pár sekúnd predo mnou vkročil na šedý štrk, sa otočí v rovnakom momente ako aj ja. Aj on je predsa Vaše Veličenstvo, takže do stotiny je naspäť pred železnou bráničkou a na tvári ma diplomatický výraz s prísnymi črtami.

Nebudem si nahovárať že je to pre mňa ešte viac príťažlivé, než jeho úsmev, no hrdosť a mužské ego ktoré z neho vyžaruje osvetľuje celú chodbu.