Zodiac (SK)

Kapitola 9/2

,, Ale ďeďo, keby...keby...keby moja mama živa, tak by ma tam nenechava sameho," syn vzlykne bolestivo, a mne takmer pukne srdce. Som až príliš slabý, a mám pocit že sa so mnou krúti celý svet. ,, Bol si tam," otec sa odmlčí, pretože prirodzene nevie, kde môj syn bol, ,, pretože ťa tvoja mama chránila."

Alaïa

Možno by tupá bolesť v ramene, mala spôsobovať bolesť bolestí. No predsa sa nestotožňujem so skutočnosťou, že fyzická bolesť je mocnejšia, než ta psychická. Dalo sa predsa predvídať, že žena mravov akou som ja, s určitými princípmi morálky, a spôsobom života, sa neprispôsobí podmienkam v akých som momentálne. Moje telo, rozhýčkané rokmi v noblese bez útrap- pokiaľ nerátam jeden pôrod, a počatie ďalšieho dieťaťa- je vlastne mojou vlastnou celou. Nedokážem sa prispôsobiť bolesti a nepohodlia. Človek by si myslel, že život aký som mala pred smrťou môjho otca a vlastného sobášu ma naučil dosť. Telo však zabudlo, i keď myseľ si spomenula. Moju zónu komfortu však momentálne nedokáže napraviť nič.

Rozhodne však nie som rozmaznaným spratkom. Diskomfort ktorý pociťujem je nie len z otvorenej rany na bicepse. Dlážka ktorej vlhký povrch pokrýva kameň, ošatený plesňou a machom je dokonca známym priateľom ktorý mi nespôsobuje odpor a nechuť. Kyslí zápach moču, potu a hniloby je pre môj citlivý čuchový zmysel príčinou nevoľnosti, no predsa sa dokážem upokojiť.

Bolesť na srdci je však noblesou mojej útrapy. Slzy už dávno prestali stekať po mojej opadnutej tvári. Nedokážem sa spojiť s Maximusom, pretože som tehotná. Práve v stave, v ktorom ho najviac potrebujem, som blokádou sama sebe.

Nádej je však silnejšia než čokoľvek iné. Snažím sa z uší dostať preč vreskot svojho syna, a jeho bolestivý výraz. Tieto faktory prehlušujú ranu ktorá je otvorená v špine a hnilobe. Ubolené telo od dní strávených na chladnej dlážke ktorá je hrboľatá a predsa rovná ako doska vo vojenskej kasárni, nedokáže prekričať prázdnotu, bolesť a trhanie srdca.

Peri mám suché a popraskané ako soľné ruže na púšti.

O pôst nežiadam, a predsa mi ho dožičia. Vodu som schopná zlízať z kamenistej steny každé ráno a večer, v čase čo rosa sa rozhodne prísť na pomoc. No je to impozantne málo. Nie je to dostatok na hydratáciu môjho tela.

Dieťa pod mojím srdcom si berie všetko, a čoskoro mi siahne aj na život. Jedlo som nevidela niekoľko dní. Ľahké oblečenie, v podobe nočnej košele je skôr zakrvavené, pošpinené a dotrhané, než malebne čisté.

,, Má horúčku," drsný hlas vstúpi do mojej cely. Vôňu plesne a smrti napadne vôňa dreva. Sladká vôňa výpalu do hrúbky smreku.

,, O to ľahšie zgegne."

,, Uvedomuješ si že je to kráľovná?"

,, Tá chudera?" ďalší hlas sa zasmeje so sarkazmom, a počujem ako hlasito preglgne tekutinu, zaiste rumu. ,, Tá žena na zemi, nevyzerá byť kráľovnou."

,, Ale ňou je, Oscar."

,, Sú to rozkazy Zinu! Pochybuješ o tom?!"

,, Nie, samozrejme že nie," hrubý hlas prekvapene vyskočí, ,, ale je tehotná."

,, A čo sa mám teraz z toho posrať? No tak zabijeme dve muchy jednou ranou!"

,, Takže ju máme vyniesť?"

,, Tak to povedal kráľ. Zdá sa že sa niečí manžel ani len neunúval hľadať. Máš ju vyhodiť, aj tak je stratená."

,, Od kedy sa takto zbavujeme ľudí?"

,, Od kedy máme vo väzení kráľovnú, Zinu! Rozmýšľaj preboha! Nemôžeme ju oficiálne z ničoho obviniť, nie to ešte vydať na milosť katovi."

,, Je tu vyše týždňa, možno..."

,, Zinu," ozve sa hlasný povzdych, ,, stratégiou správneho vojaka, je nepripúšťať si vinu za smrť. Robíš to pre svoje kráľovstvo, a plníš rozkazy, je to v tvojej kompetencii! Kráľ vydal rázny verdikt. Jej manžel ju očividne nevyhľadal, alebo hľadá na nesprávnom mieste, ja neviem kde trčí, avšak táto pasť sa nevydarila."

,, A preto sa chabo zbavujeme obete, ktorá za nič nemôže."

,, Táto suka môže za viac než si myslíš Zinu, ale tvoj názor ti neberiem. Na to, akým skvostným životom žila, tu vydržala dlho."

,, Je Alfou."

,, Je mi jedno, kým je, kým bola a kým bude. Pretože v budúcom čase, už bude len hnijúcou mŕtvolou s mŕtvym plodom. A teraz ju ber, chcem to mať už za sebou."

Ruky mocné ako laby medveďa ma vezmú do náruče. Nie sú to však ruky Maximusa. Sú to ruky smrti, ktorá ma vábivo láka na druhú stranu mosta.

,, A aký je plán?"

,, Zhodiť ju na útesy."

,, Pozri sa," muž so mnou zastane, ,, som človek svojej matky Oscar, a táto žena bola, a stále je právoplatnou kráľovnou Densissimusu..."

,, Toto je vlastizrada Zinu..."

,, Ja nikoho nezrádzam, len chcem povedať, že ak mám túto ženu zabiť, tak jej dožičím dostatok dôstojnosti, a nenechám ju zomrieť v zmietajúcich sa vlnách, keď viem že je to niečo, čo ju desí na smrť."

,, Presne tak Zinu, trafil si klinček po hlavičke. Aby sme urýchlili jej trápenie, vydesíme ju k smrti. Aj náš kráľ vie rozmýšľať, nie si tu jediný, a teraz padaj do tej veže."

,, Ale..."

,, Si chlap, alebo čo kurva si?!"

Nachvíľu nastane ticho. Potom počujem pískot sokola. Toho sokola, s ktorým som naháňala myši na poli. Toho sokola, čo lietal na modrej oblohe, keď slnko lúčmi hladilo klasy pšenice.

A potom, sa stretnem na moste so smrťou, ku ktorej načiahnem ruku. Za ňou, vidím obrysy predkov, ktorý na mňa isto hľadia, no nevidím svojho syna. A skôr než, vlna zhltne moje telo, sa smrti pokúsim vytrhnúť z rúk.