Zodiac (SK)

Kapitola 3/2

Maximus

,, Je to banda idiot," otec si potiahne z tabakovej cigarety a porozhliadne sa po stane. ,, Neviem prečo si mysleli že proti našej armáde môžu mať šancu."

,, Vraví sa tomu vytrvalosť a nádej," poohrniem nosom nad štipľavým dymom z cigarety. Otcovi ale zrejme nevadí môj odpor, a pokračuje vo svojej činnosti.

,, Bol to veľmi krátky boj," našpúli pery a zakloní hlavu, ,, síce ešte nie je definitívny koniec, ale myslím že naša úloha tu skončila."

,, Určite budú nejaké útoky," zavrčím, a do brúseného skla si nalejem oranžovú whiskey.

,, Budú, ale na velenie voči takýmto obyčajným vpádom budú postačovať aj generáli," zahrmí, a pomrví sa na stoličke.

,, Necelé dva mesiace otec," zamrmlem a vlejem do seba alkohol. V hrudi ma príjemne zapáli.

,, Áno.... veď vravím že to bol jeden z najkratších výbojov," pokrúti hlavou a opäť si potiahne z cigarety. ,, Porazíš Zanzibar ozve sa Lossinsko, všetci idú proti sebe ako prašivé psy!" rukou tresne po stole. Aj on ma- ako väčšina chlapov- niečo vypité.

,, Je koniec, všetci to veľmi dobre vedia," opäť si do pohára nalejem pálenku, no po zamyslení vylejem obsah alkoholu naspäť do fľaše, a sadnem si s ňou na drevenú provizórne zriadenú posteľ. Hladké sklo si priložím k ústam a napijem sa.

,, Koniec, koniec..." zabuntoší otec a preafektovane rozhodí rukami. ,,Len aby sme sa nedivili, keď na nás osud pošle ďalšiu pliagu idiotov!"

,, Vzbúrenci boli a sú," poznamenám.

,, A ty si dneska zjedol múdru kašu či čo?!" otec na mňa hodí podráždený pohľad.

,,  A čo ti mám na to povedať," zavrčím.

,, Nič," odsekne a vytrhne mi fľašu z ruky. ,, Táto vojna sa nás ani netýka," pokračuje vo svojom naštvanom monológu.

,, Veď ju vyhlásili naším spojencom," odvrknem, a prebodnem ho naštvaným pohľadom.

Otec si dychtivo vleje obsah fľaše do úst a spokojne zamrmle. ,, Spojenci- nespojenci," zagáni na mňa, ,, mal som to ignorovať."

,, A stratiť spojencov?" nadvihnem pobavene obočie. ,, Densissimus by mal s Baurínskom len o ďalších nepriateľov viac."

,, Akoby si naši predkovia nedokázali vystačiť sami," otec sa podráždene postaví. ,, Ale to je už aj tak jedno, verím že armáda im dá posledný zdrvujúci úder aj bez našej  prítomnosti."

,, Myslím že..." prestanem rozprávať, pretože do stanu vojde stráž. ,, Vaše Veličenstvo," vojak v prilbici na mňa úpenlivo pozrie, ignorujúc prítomnosť môjho otca, ,, prišiel posol z Densissimusu."

,, Zajtra," odvrknem, a postavím sa z postele. ,, Pane, zaútočili na hrad," vojak povie nástojčivejšie, a keď zamŕznem otočený ku nemu chrbtom, pokračuje. ,, Z hradu ostali len obhorené múry, Vaše Veličenstvo."

,, Kde je ten posol!" otec zreve na vojaka.

Chvíľu nevnímam čo sa deje, len si usporadúvam rozhádzané a stŕpnuté myšlienky. Ako sa niekomu podarilo zraziť na zem Densissimosvký hrad?! Silene prehĺtnem. Keď sa otočím, predo mnou stojí prepotený a unavený mladý chlapec. Nepozerá mi do očí, len tŕpne a čaká na rozkaz.

,, Hovor," šepnem, a ani na neho nepozriem.

,, Zaútočili o druhej ráno, Vaša Výsosť," chlapcov hlas sa trasie,
,, najprv zabili stráže, a potom sa ozvali delá s horiacou výplňou."

Kým mi vysvetľoval čo sa vlastne stalo, ja som sa pripravoval na jednu jedinú otázku. Oprel som sa o suchý stôl rukami, a zaklonil som hlavu.
,, A moja žena?"

,, Prehľadali sme každé zákutie, Vaše Veličenstvo," mladík pokrúti hlavou, ,, nenašli sme žiadne stopy po kráľovnej či princovi."

Srdce mi preskočí tri údery, a po tele prebehnú zimomriavky. Nie je mŕtva, nemôže byť mŕtva. Nemôže byť mŕtva už len z princípu že je to ona!

Napriek radám od môjho otca, aby som nekonal unáhlene, pretože nevieme o aké kráľovstvo sa jedná, vyskočím so strážou na kone a vyletím preč z frontálneho územia. Kone sú uštvané, a keď dorazím do kráľovstva, svitá.

Nebo je sfarbené do žlto-oranžovej farby a všade je popol s prachom. Dvorania kvília, nariekajú a plačú za stratou príbytku či rodiny. Ja sa však nezmôžem ani na chabé rozmýšľanie. Neviem čo sa stalo. Mám v hlave prázdno, nedokážem nikomu odpovedať na slová, otázky či požiadavky. Idem ako nemý a hluchý, ako zúbožený sedliak a nie kráľ.

Hrad však už nie je hradom, je len obyčajnou zrúcaninou. Lejú sa do mňa emócie strachu a hnevu. Snažím sa ovládnuť a nevybuchnúť. Nemôžem dovoliť aby som vybuchol, explodovalo by so mnou snáď všetko.

,, Nechajte ma," poviem potichu stráži, a vykročím ku zrúteným trónom, ktoré sú v prachu popola. Zložím si rukavicu a trasúcou rukou chytím chladné zlato. Môžem byť mocným mužom, no pri pomyslení na moju tehotnú manželku a malého synčeka, ako sa chúlia pred blížiacou katastrofou v kúte, vo vzájomnom objatí spôsobí to, že mi ťažké slzy vytvoria cestičku na zaprášenej tvári.

Nemôžem si dovoliť plakať. Ale toto nie je slabosť chlapca. Toto je zlomené srdce muža, ktorý sa nedokáže zmôcť  na slovo. Nedokážem pomyslieť ani len na obyčajnú pomstu ktorou by som zrazil na zem úbožiakov.

Po celom tele mám častice popolu. Srdce ma bolí viac než čokoľvek iné, a trasúcou rukou si pretáčam obrúčku na prste. Ako sa toto mohlo stať? Kto si trúfol zaútočiť na môj dvor? Vziať mi ženu a syna?! Srdce bolí ale v hrudi to buble.

Zatínam päste a dýcham. Musím dýchať, nesmieť dovoliť panike vziať si moje telo.

,, Vaša Výsosť," ozve sa mužský hlas za mnou. Neodpovedám mu, no mierne vytočím hlavou.

,, Našli sme dýku s krvou kráľovnej."

Celý sa napnem a obrátim sa na muža. Musím vyzerať ako besný medveď- ktorým v podstate aj som-, pretože muž sa stiahne do úzadia.
,, Ako viete komu tá krv patrí?" zavrčím výhražne.

,, Šaman," povie jediné slovo a skloní predo mnou hlavu.