Zodiac (SK)

Kapitola 69

Keď slnko vychádza pomaly nad horizont, nemám šancu ako zavolať na Briannu či Esther. Vlasy sa máčajú v krvi ktorá vo veľkom množstve presiakla na posteľnú bielizeň, a čoskoro strácam úplné vedomie. Ruka s ktorou sa naťahujem po prsteni na nočnom stolíku ochabne, a prsteň sa skotúľa do krvavej mláčky.

Cítim veľmi nepríjemnú bolesť chrbta. Trapézy medzi lopatkami sú v nepríjemnom kŕči, v ústach mám hnusne sucho a chce sa mi podvedome zakašľať. Oči mám mierne privreté, no pomedzi maličkú štrbinku ku mne dolieha jasné svetlo ktoré sa ma snaží zobudiť.

Na moment sa cítim že všetko je v poriadku, že som len zaspala na bájny moment v strasti a teraz sa zobúdzam do krásneho života princeznej. Po obede ma čaká čajový posed s dvornými dámami, počas ktorého budeme ohovárať staršie panie a vyjedať mrkvové koláčiky so smotanovou šľahačkou a zlatistou posýpkou škorice.

Ibaže, to sa nikdy nestane, pretože život princeznej takto vyzerá len  v prípade že nie ste Alfou a budúcou kráľovnou. Pomalý oči otvorím a zastonám. Nič ma nebolí, len mám proste akúsi potrebu vydať zvuk z vyschnutého hrdla.

,, Alaïa," počujem Maximusov hlas plný úľavy, šťastia ale aj neopísateľne veľkej tragédie. Jeho telo je rázom pri mojej posteli a on kľačí vedľa nej, zvierajúc mi moju bielu ruku. Je ako z porcelánu a dokážem vidieť každú modrú žilku pod jej povrchom. ,, Bolí ťa niečo?" zavrčí ustráchane a rovnako bledou rukou ako je tá moja mi odhrnie pramene kučier z tváre. Chcem mu povedať že ma nič nebolí, no potom si všimnem jeho tvár, hneď keď pozdvihnem pohľad.

,, Srdce ty idiot, čo si si to spravil?" zhrozene šepnem a trasúcou sa rukou mu prejdem po strnisku. Z pravého oka mi vypadne horúca slza. Môj perfektný snúbenec vyzerá ako žobrák. Prepadnuté oči, fialové kruhy pod nimi, vlasy strapaté krížom-krážom, tvár bledá sťa ľadový odlesk a popraskané pery narkomana vyzerajú mŕtvolne. V očiach badám záblesk nehy a lásky, no stále je jeho pohľad matný akoby uzrel ducha.

,, Maximus čo si si to spravil?" zašepkám ešte raz, a rukou mu prejdem od nosa po líci. Jeho očí sa vpíjajú do tých mojich, môj dotyk mu zároveň dodáva sebavedomie a každou sekundou vyzerá Maximus viac ako korunný princ. Teda...aspoň v očiach. Farbu a kilá ktoré stratil sa mu z mojej lásky neobjavia.

,,Čo si si to ty spravila bella," pousmeje sa unavene a vezme moju ruku z jeho tváre. Uzavrie ju vo svojich dlaniach a pobozká ju chladnými perami. Odmieta mi ju postiť a drží ju ako najväčší klenot. ,, Prečo vyzeráš ako mŕtvola?" zašepkám ako zmyslov zbavená. Maximus sa jemne pousmeje. ,, Tiež by si nechcela vidieť ako vyzeráš ty."

,, Toto nemá zmysel, vzhľadom na to že sa strachujeme len o toho druhého a nie o seba," zamrmlem a pokúsim  sa postaviť. ,, Mala by si ostať ležať," znie jeho verdikt príliš starostlivého muža, no nepoloží ma naspäť do postele.

,, Ako dlho?" vzdychnem si a pozriem sa na svoje trasúce ruky. ,, Štyri dni," preglgne a hlas mu pri tom preskočí. Bohyňa na nebesiach, znie ako dobité chlapča! V jeho hlase je toľko úzkosti, strachu a zároveň úľavy. Toto je reakcia Alfy na Alfu? Maximálne zúfalosť a strach keď je niečo vašej polovičke?

Mám chuť sa prisať na jeho pery a nepustiť ho z objatia, no pripadám si maximálne dehydratovaná, unavená aj napriek tomu že som prespala štyri dni a hlavne, neskutočne zdeptaná z Maximusa.

,, Bože Max," vzlyknem a objímem ho, ,, je mi to tak strašne ľúto," poviem už cez slzy, ,, ja ani neviem čo mám vravieť..."  Maximusovo telo sa celé napne, no postaví sa, a mňa vyzdvihne spolu s ním. Pritlačí si ma hlbšie do svojej hrude a vtisne mi bozk do vlasov. ,, Nič z toho nebola tvoja chyba," povie po chvíli s istotou a odhodlaním, ,, prestaň si vyčítať somariny Alaïa. Nemôžeš za to že som odmietal spoločenský život, pretože sledovať moju polomŕtvu snúbenicu bolo zaujímavejšie," povie typickým Maximusovským výberom slov.

Mám chuť ho rozdrviť, po ničom inom netúžim než po jeho objatí, dokonca ignorujem aj jeho uštipačné slová. Chcem sa schovať medzi jeho svaly do konca života, a ostať nalepená na jeho tele.  Zhlboka sa nadýchnem jeho vône. ,, Prepáč," poviem ešte raz, a ešte silnejšie sa k nemu priviniem.

,, Za to že ťa milujem? To je už môj problém," zašepká mi do ucha a špičkou nosa mi prejde po krku. Telom mi prebehnú zimomriavky, a na tejto reakcii si Maximus uznanlivo zapradie, spokojný s tým, že je pre mňa rovnako príťažlivý aj po štyroch dňoch v bezvedomí. ,, Pred necelou minútou si vyzeral ako mŕtvy Romeo, odkiaľ berieš tú energiu?" usmejem sa a utriem si chrbtom ruky, slzy na tvári.

,, Ja som trpel kvôli tvojmu stavu Alaïa," trpko mi pripomenie, ,, teraz keď si pri vedomí a so mnou je mi všetko ukradnuté. Som šťastný len ak ty si šťastná, inak to nefunguje," povie a pobozká ma nežne na čelo, akoby sa bál že mi ublíži.

Avšak ja cítim, že jazvy na bruchu sú zahojené, a že vďaka môjmu Maximusovi sa mi vracia vedomie a nálada. Alfa skutočne k životu nepotrebuje nič iné než svoju cennú polovičku.

Niekoľko minút zotrváme vo vzájomnom objatí. Dýchame vôňu toho druhého, ako ten najcennejší skvost na svete. A aj po mojom ustavičnom ospravedlňovaní sa, je Maximus stále presvedčený že chyba je v ňom. Odmietal prijať fakt, že utrpenie ktoré som vyvolala stojí za tým všetkým. Proste si tvrdohlavo stál za svojim, že vinníkom je on pretože ma neustriehol a správal sa ľahostajne.

Pokiaľ si Maximus pod pojmom- správal som sa ľahostajne- predstavuje ľahostajnosť, pričom bol už vtedy prehnane ochranársky a majetnícky, čo má čaká teraz?

Nakoniec sa ale dá privolať matka a dokonca prídu aj moje dve sestry. Všetky tri sú skutočne úprimne potešené že som zdravá a v poriadku, a ubezpečia ma že v hrade sa bez môjho vedomia nič závažné neudialo.

A hoci Maximus skutočne neopustil miesto vedľa mňa po dobu štyroch dní, odmieta ísť na večeru bezo mňa aj napriek veľkým kŕčom hladu. Najesť sa teda schádzam, mierne opantaná závratmi ktoré ma chytajú, len kvôli Maximusovi. Avšak len čo uzriem to chutné jedlo, zvyčajne môj neexistujúci apetít sa ukáže svetu a ja do seba hádžem chody ako samaritánka, a pijem dychtivo vodu zo studne, či víno z vinohradov ako posledný žijúci.

Niekoľko hodín od môjho zobudenia, vyzerám už úplne normálne a dokonca sa opätovne naplním aroganciou a dominantnosťou, ktorá ale ani zďaleka nepresahuje Maximusovo ctižiadostivé ego. Po večeri v podstate vyzeráme ako Alfa s Alfou v plnej sile a kráse. Opäť sme naplnení silou, šťastím a farbou.

A vtedy si uvedomím, že vidieť Maximusa šťastného, je báza na pohladenie duše, a že by mi prasklo srdce keby som ho bola ešte niekedy videla tak zarmúteného len kvôli mne. Večer, keď ho už  niekoľko krát presviedčam že mi nič nieje, a že ma vážne môže objať tou silnou pažou kdekoľvek chce, mu do ucha poviem :
,, Aj ja ťa milujem Maximus."

A viem že to aj napriek veľkej únave počul, pretože srdce sa mu rozbúcha rýchlejšie, kútiky úst sa usmejú a jeho telo si ma pritiahne bližšie do objatia, z ktorého by ma nikto nedostal proti Maximusovej vôli. A ja tam chcem ostať uväznená, pretože mu patrím.