Zodiac (SK)

Kapitola 37

, Zbohom? Veď sa ideme len prejsť," zasmejem sa. ,, Ideme!" vyhlási môj otec a naše kone sa rozcválajú. Keby mi niekto bol povedal čo to lúčenie bude znamenať, prebodla by som sa namieste. Svojvoľne.

,, Alaïa , " prehovorí Maximus ku mne zaťatým a chladným hlasom. Vytiahne ma to z bolestivej myšlienky a prinavráti opäť do reality. Pomaly mu pozriem do tváre. Má nebezpečný pohľad, pre mňa opäť nečitateľný a naháňajúci strach. Sklopím pohľad v miernom strachu, mužov sa bojím vďaka môjmu otcovi, svoj strach skrývam agresiou no pri Maximusovi toho schopná nie som. Prečo som ho vlastne opäť zatiahla do tejto šlamastiky? Tieto veci sa ho predsa ešte netýkajú, i keď musím uznať že pocit bezpečia ktorý mi dodáva je môžno príčinou prečo ho vyhľadávam. Presne tak, ako vravela matka.

No nebol Maximus tým ktorý mal v pláne mi oznámiť tú istú myšlienku ktorá mu skrsla v hlave? Bolo len náhodou že nás to napadlo v rovnaký moment. Pokiaľ by sme na seba nenarazili, šla by som obzrieť pobrežia pravdepodobne do búrky sama, alebo by som prizvala stráže. Na hrade som mala hlavné slovo ja. No inštinktívne som prizvala Maximusa, ktorý sa vlastne prizval sám a teraz musím opäť trpieť jeho správanie voči mne. Avšak, nepopieram že sa mi to nepáči.

Popchnem koňa do cvalu priamo do búrky, viem že niekde na rozbúrenom oceáne už búrka zúri, a čochvíľa ju veterné prúdy donesú aj sem, no stále máme minimálne tri štvrte hodiny na prieskum bez búrky. Neviem čo budeme robiť keď natrafíme na nepozvaných hostí, no dúfam že mali dostatok rozumu nato,  aby si uvedomili, že na pevnine môjho kráľovstva ich nečaká spása.

Vyletíme z kamenistej cesty rýchlejšie než sme vyrazili ráno. Silný vietor mi naráža nepríjemne do očí, a tráva sa divoko zmieta v jeho sile, rovnako ako aj koruny stromov, ktorých listy sa obracajú z tmavo zelenej farby na bielo zelenú. ,, Máš vôbec nejakú stratégiu?" prekričí vietor mohutným hlasom Maximus zo zadu. Spomalím koňa aby sme vyrovnali naše pozície. ,, Musíme sa dostať na najvyšší bod Densimussu. Je výhodne postavený, takže uvidíme z výšky každú stranu pobrežných častí," poviem sledujúc cestu do lesa.

,, Počas búrky neuvidíme nič," oponuje mi Maximus. ,, Uvidíme," poviem rozhodne, ,,  vrchol nie je tak veľký aby sa mrak dostal do jeho úrovne, postačí dostatočne na to aby sme dokázali zaregistrovať lode," prekričím vietor a natočím hlavu do boku aby som počula jeho ďalšie slová.

,, Musíme tam byť skôr než búrka," pozrie na mňa a ja prikývnem. Kone vyrazia rýchlym tryskom a našou úlohou je udržať sa a viesť ich. Snažím sa prejsť cez každú možnú skratku ktorá existuje, a dostať sa na menšiu horu ktorá sa nachádza presne uprostred lichobežníka vytvorených pobreží. Kone silno dýchajú, a na krku sa im vytvára biela pena spôsobená trením oťaží o ich spotenú srsť. Ešte viac čierne mračná sa dostanú nad našu úroveň, a zatienia celý les v strašidelnom podtóne.

Nie som to však len ja, ktorá je vystrašená z nadchádzajúcej búrky. Môj kôň je čoraz viac ostražitejší a na mnohých miestach neisto spomaľuje.
,, Tadiaľto," poviem rázne a skrútim kone nepríjemne do ľava. Dostaneme sa strmým svahom na lúku, ktorá upokojí nielen mňa ale aj koňa. Maximus na sebe nedáva nič poznať, je ako vyrytá socha bez emócií. Moje telo si ale uvedomuje jeho prítomnosť a preto si chce dovoliť byť vystrašené. Nesmiem mu dopriať tento pocit.

Po 10 minútach vyklusania do kopca sa pred nami konečne nachádza Veľká hora. Jedná sa vysoký kopec, ktorý však nie je vôbec široký. V minulosti slúžil ako pozorovací útvar, no dnes je to len kamenistý vrchol medzi 5 pobrežiami. ,, Ako sa na neho chceš vyštverať s koňmi?" opýta sa ma Maximus keď pod ním zastaneme.
,, Moji predkovia sa dostali úplne hore špirálovitým vystúpením. Cesty sú určite stále prístupné, chodievala som sem keď som sa vrátila z vojny," priznám sa mu a sledujem nebezpečné blesky nad oceánom. ,, Poď," povie jemne a hlavou ukáže na horu. Poslúchnem, a kone sa rozbehnú oproti hore. Podarí sa nám okamžite natrafiť na cestu z hliny a kameňa. Je dostatočne široká, ale len pre jedného koňa, takže Maximus sa drží tesne za mnou. Čoskoro sa začnú ozývať hromy, a ja kašlem na bezpečnosť.

Povrch nie je mokrý, ani suchý a je dostatočne pevný. Pokiaľ môj kôň správne odhadne zákrutu a rýchlosť, nič sa nám nestane. ,, To nebude dobrý nápad," zakričí zozadu Maximus ktorý si drží koňa na krátkej oťaži a ide neistým krokom. Ja však plným cvalom postupujem po ceste stále vyššie a vyššie.

Čím vyššie som, tým viac sa od mojich očí odrážajú blesky ktoré pretínajú oblohu. Dážď sa stále nedostavil, no viem že je blízko. Hromy sú ohlušujúce a občas sa okolitá zem zatrasie. Aj napriek občasným prudkým protestom môjho koňa, sa mi podarí dostať sa na vrchol. Zoskočím z koňa a potľapkám ho pleci. Hore rastie suchá tráva, no kým z neho kvapká pot a slabiny sa mu nadvihujú do výšin z vysílenia, dopraje si aj občasné sústo trsu.

,, Príliš riskuješ," povie Maximus keď sa o niekoľko sekúnd objaví v zákrute a zosadne z koňa počas jazdy. Pustí mu oťaže a nechá ho vydýchať vedľa môjho. Ignorujem jeho poznámku, pokiaľ by som nehnala, zastihol by nás dážď na výstupe, a to sme si nemohli dovoliť. Obloha je úplne čierna, blesky sú viac prítomné a hromy ohlušujúce, no ja skúmavo sledujem okolie.

,, Myslíš že mi klamali?" opýtam sa po chvíli, keď ani na jednom z pobreží nie som schopná uvidieť lode. ,, Nemyslím si že ti ten úbohý vojak klamal," pozrie sa na mňa, ,, tie lode tu boli. Museli mať pripravený nejaký plán okupácie, no očividne im nevyšiel. Museli sa stiahnuť Alaïa, žiadne iné vysvetlenie neexistuje. Je odtiaľto vážne dobrý pohľad, na obzore nemáš žiadnu loď," vzdychne si do vetru.

Zmätene sledujem okolie. Nemohli byť predsa až tak sprostý! Nechce sa mi veriť že ich plán stroskotal tak rýchlo, je pre mňa nemysliteľné aby sa tak rýchlo vzdali. Do tváre mi začínajú pomaly padať kvapky dažďa.

,, Nemohli byť až tak sprostý," zopakujem svoje myšlienky nahlas.
,, Myslel som že nechceš bojovať," Maximus mi venuje udivený pohľad.
,, To ani nechcem," vravím pomedzi hromy a vietor, ,, ale ešte nikdy sa nikto nevzdal tak rýchlo," nechápavo pozerám na pobrežia.

,, Nie sú silným kráľovstvom, muselo   sa niečo udiať čo narušilo priebeh ich organizácie," Maximus pokýva nesúhlasne hlavou, ,, sú hlúpi národ ktorý pozná len ostrovné zátoky. Ich stratégia, pokiaľ vôbec nejakú mali pohorela, nie je tu nad čím špekulovať," povie rozhodne a odvráti sa výhľadu chrbtom.

,, Možno kráľ na súde vyhlásil skutočný dôvod svojho príchodu," poviem skleslo a následujem ho.

,, Povedal ti predsa že chcel začať s obsadzovaním územia Alaïa, vyvraždil ti vojsko a my sme ho zajali. Šesť lodí ktoré mohli začať terorizovať Densissimus tu nie sú. Okrem tej búrky je všetko v poriadku," pozrie sa smerom do búrky a podíde ku svojmu koňovi. V tichosti nasadneme na kone a spustíme sa dole svahom. Lejak začína byť intenzívnejší a blesky vo mne evokujú hrôzu.

Zamyslená sa ale strácam vo svojej mysli.Kôň opatrne schádza úž šmykľavé blato, a blesky otriasajú celou horou. Nechýba veľa do kompletného zostúpenia hory. Maximus vedie, v tichosti sa nechávame zmáčať studeným dažďom ktorý lepí moje šaty a vlasy na moje telo. Z koní sa dvíhajú obláčiky pary.

V tom sa ale môj kôň zľakne neďalekého blesku a inštinktívne uskočí. Avšak ten skok sa nám stáva osudným. Obe z jeho nôh sa ocitnú nad prázdnotou, a neschopný udržať svoju a moju stabilitu padá dole svahom.