Zodiac (SK)

Kapitola 7/2

,, Kde sú všetci?" pozriem na matku, a tá kývne na chodbu pred nami. ,, V dolnom salóne." ,, Kto každý prišiel?" nadvihnem obočie, zatiaľ čo paholok zbiera moje rozhádzané veci. ,, Len ja s mojou družinou a Adler," šepne, a prehrabne Maxovi mokré vlásky od snehu.

Známe chodby, ktoré som každý rok obýval s Alaïou do mňa vlievajú úzkosť. Snažím sa však hrdo ignorovať bolesť pri srdci, a vykompenzujem si to tým, že od matky vezmem Maxa. Ten sa našťastie prestal triasť, i keď pohľad ma kalný a vystrašený. Dieťa sa ma však pevne chytí, a položí si hlávku o moje rameno.

,, Si v poriadku?" znejú slová mladšieho brata keď vojdem do salóna. Posledný krát si potiahne z tabakovej fajky a položí ju na priľahlý konferenčný stolík. Zopár dám sa mi pokloní, no rýchlosťou svetla odídu zo salóna.

Kývnem matke aby zavrela presklenené dvere, a sluhovia v kútoch zatiahnu mohutné bordové závesy, aby sem nedovidelo cudzie oko. Vonku je už husté šero, no po chodbách sa stále svieti, a hoc sa nachádzam v súkromnom sídle kráľovskej rodiny, nedôverujem okoliu.

Položím syna na plyšový gaučík a matka ho okamžite prikryje zlatistou dekou. Zahryznem si do pery, a sledujem ako si Maximus strnulo ľahá na vankúšik z perlete. Stále však na mne visí pohľadom, preto mu postrapatím vlásky a usmejem sa na neho. Chlapec však nevyslovil ani jediné slovo, a len malátne skĺzol pohľadom na koberec pred ním.

Líčka ma červené od agresívneho vetru a mrázu, našťastie v salóne už horí krb. Aspoň praskajúce drevo sa snaží upokojiť moju bolesť a strach. ,, Pošlite do princovej komnaty po nejaké oblečenie, chudák dieťa je celé premočené," matka mi venuje vyčítavý pohľad, no obidvaja vieme že oblečenie je pre mňa tou poslednou dôležitou vecou.

Našiel som svojho syna, a mám ho živého v bezpečí. Eufória toho šťastia zakryla aj ďalšie problémy, preto jej venujem vďačný pohľad. Maximus je skutočne premočený od snehu a špinavý od prachu a popola. Tisne si deku k telu, a jeho nezbedníctvo už nesvieti v očiach.

,, Hej ty malý rebel," Adler k nemu pokľakne a brnkne mu po nose,
,, kde máš ten svoj veľký úsmev?" Adler sa na neho vyškerí aby ho rozosmial. Prajem si aby sa syn usmial, no dieťa ho sleduje vystrašene. Bratov pohľad posmutnie. Vidieť chlapca, s ktorým som si nedokázal dať rady ani ja, ako smutne hľadí do neznáma je kurevsky bolestivé, a najradšej by som niečo bol rozbil.

,, Nič ti nepovie," vzdychnem si, a pretriem či oči do ktorých sa hrnú zradné slzy. Žily na hánkoch mi navierajú od zlosti. ,, Keď príde otec, vymyslíme plán," Adler ma chytí povzbudivo za rameno. ,, Tu netreba vymýšľať žiaden plán Adler," sarkasticky sa zasmejem,
,, nepotrebujem otcove rady. Vzali mi tehotnú manželku a ja nad tým mám mávnuť rukou?"

,, Tiež sa čudujem že impulzívny Maximus nekoná, braček," Adler mi odvrkne a presunie sa ku svojej fajke.

,, Malý by to bezo mňa nedal," vzdychnem si. ,,  Nemôžem ho opustiť, aspoň teraz nie. Zajtra ráno však vyrazím," venujem matke pohľad. ,, Asi bude robiť scény."

,, Nič s čím by som si neporadila," matkine iskričky v očiach mi naznačia že sa naopak na truc môjho syna teší. ,, Nemysli si že tvoj syn to zdedil zo vzduchu."

Mierne sa usmejem, no pri srdci ma bolestivo pichne. Alaïa čaká druhé dieťa. Ak sa jej niečo stane, po danom vojsku ostane len holý kráter.

,, Vaše Veličenstvo," do salóna vojde služobná s košíkom oblečenia. Položí ho na stolík, a ticho vycúva von.

,, Kde je ten otec toľko," Adler podráždene zavrčí a sleduje, ako matka dôkladne prezerá každý kus oblečenia. ,, Bojuje na fronte zlatko, čo sa o niekom povedať nedá," hodí po ňom nebezpečným pohľadom, čo vo mne vyvolá podpichovačný úsmev.

Adlerovou odpoveďou je len silnejšie potiahnutie tabaku.

,, Max, zlatko postav sa," matka síce vnuka upozorní, no nadvihne ho sama. Všetci sa tu správame vyrovnane a ukážkovo, no veľmi dobre viem že to každý hrá a predstiera, aby malý Maximus nevidel vážnosť situácie. Skutočná paľba emócii sa spustí, až keď syn zaspí, no silno pochybujem že sa mu to podarí.

,, Páči sa ti táto košeľa?" matka Maxa medzitým vyzlečie, a rozpestrie na stole bielu košeľu.

,, Možno by bolo lepšie ho najprv okúpať," poviem, a prehodím cez jeho premrznuté telo deku.

Matka si nahlas vzdychne. ,, To potrvá kým sa voda nahreje Maximus."

,, Aspoň mu bude menšia zima," protirečím jej a zároveň pozriem na sluhu. Ten prikývne a zmizne po lavor s vriacou vodou.

,, A to ho akože plánuješ kúpať ty, a tu?" matka na mňa pomätene pozerá.

,, Snáď sa s ním nebude trepať do hornej kúpelne matka," Adler pretočí nad jej poznámkou očami.
,, A pochybujem že by náš princ momentálne okrem nás troch k sebe niekoho pustil."

,, Mierne nehorázne, nemyslíš?" matka silene zaklipká očami.

,, Tak asi ako celá táto situácia," odvrknem, a vezmem syna v deke na ruky. Necháva so sebou narábať ako handrová bábika, no keď ho mám v náruči cítim sa istejšie.

Matka si povzdychne, no postaví sa. ,, Adler prestaň už toľko fajčiť!" napomenie ho a uhladí si sukne.
,, Keď to uvidí tvoj otec, pritankuje ti takú, že ťa tu budem kriesiť celý večer."

,, Som dospelý," Adler pretočí očami, no tabak uhasí. ,, Maximusove rozhodnutia rešpektuješ vo všetkom."

,, Pretože Maximus je...viac vyspelý. Má vlastnú rodinu a je kráľom Adler," matka sa chytí za čelo,
,, zatiaľ čo ty si?"

,, Som knieža mama."

,, Ah, jasné. Knieža. Nádherný titul."

,, Prestaň," Adler si nahlas vzdychne. ,, To sme už diskutovali."

,, Mohol si si vziať nejakú prvorodenú princeznú. Predhodila som ti ich dosť," uštipačné slová matky, mi vyčaria mierny úsmev. Občas je fajn byť s nimi, i keď najlepšie by bolo, aby tieto stretnutia prebiehali za iných okolností.

,, Nechcem sa ešte ženiť, a týmto ukončujem túto debatu," Adler posunie porcelánový popolník do kúta mramorového krbu, a podíde ku oknu. Má na sebe typickú bielu uniformu s brošňou medveďa, a statná postava mladého muža z neho robí atraktívneho jedinca.

,, Idem sa pozrieť po tej kúpeli," matka mi venuje úsmev, a otvorí dvere na chodbu.

Otočím sa všetkým v miestnosti chrbtom a podídem so synom v náručí k popínavej rastlinke z trópov. ,, Na tieto si rád cikal," zasmejem sa potichu, a podhodím si ho v rukách. Synova tvár sa jemne usmeje, a môj úsmev sa o to viac rozšíri. ,, Si hladný?" pobozkám ho na horúce čelo, a ignorujem pachuť dymu na perách.

,, Tuošku," šepne, a zaklipká veľkými mihalnicami. ,, Fajn, tak pošleme strýka Adlera po niečo do kuchyne. Povieš mu to ty?" stále na neho rozprávam šeptom.

Max pokrúti hlavou, a tvár si zaborí do mojej uniformy. ,, Aspoň si začal komunikovať," zamrmlem si popod nos.

,, Adler," otočím sa ku bratovi, ktorý na mňa pozrie. ,, Zoženieš pre neho niečo pod zub?"

,, Pripadám ti ako sluha?" brat mi venuje podpichovačný pohľad.

,, Žiada ťa o to Max."

,, Teraz ktorý," Adler si prekríži ruky na hrudi, no zasmeje sa. ,, Zbehnem po to, aj tak to sluhom trvá večnosť."

,, Vďaka," pousmejem sa na neho.