Zodiac (SK)

Kapitola 7

Informácie o tom, že sa bude konať Kongres sa po hrade rozšírili tesne po mojom odchode z jedálne. Na nádvorí vojaci lepili letáky o vyhlásení Kongresu ktorý sa má údajne diať za pár hodín v Bambricku. Ľudia si veľmi nesúhlasne mrmlali popod nos, pár odvážlivcov ktorý mali pravdepodobne niečo vypité stihli agresívne sotiť do vojaka, či napľuť mu do tváre s odkazom pre kráľa, že je cvok. To aké stabilné kráľovstvo sa podarilo vybudovať mojím predkom, môj otec dokáže rozvrátiť behom jednej hodiny.

Bolo mi jasné že naši poddaný sa cítia neskutočne zarazene. Nie je to len naša krajina, ale aj ich. Právo zvoliť si vládcu im nepatrí, no právo vedieť o udalostiach ktoré sa v hlavnom meste a v celej krajine dejú, im patrí. Kto vie, či sa o tomto otcovom počine dozvie celá krajina, alebo len kráľovské nádvorie.

Mladým chlapcom ale stačia len dlhé nohy aby zaniesli správy ako vrabci do okolitých dedín a domácností. Srdce ma neskonale bolí, trhá sa mi von z hrude s pocitom hanby a strachu. Celým telom mi koluje adrenalín, nie som schopná pokojne obsedieť ale chodím po celej svojej izbe. Cítim sa ako vo väzení, rozmýšľam čo spraviť a ako zachrániť celú situáciu.

Nikto ma síce nepožiadal o to, aby som si otcov bordel vzala na plecia, ale takýmto počínaním sa môže kráľovstvo vzbúriť proti otcovej tyranii a zvrhnúť nás do nemilosti! Nemôžem s mojím otcom prehovoriť ani len slovo bez toho aby vo mne nevyvolal agresivitu so strachom. Moje spoločníčky mi nedokážu porozumieť a mladšie sestry sa modlia k Bohu aby všetko dopadlo tak ako má.

Po líci mi opäť stekajú slzy veľké ako hrach, v hrdle sa mi robí bolestivá hrča ako epicentrum všetkej bolesti na mojej duši. Padám na kolená a v rukách žmolím deku z mojej postele. Vzlyky sa derú na samý povrch a prenikajú cez hradby. Takúto prázdnotu a bolesť som nepociťovala ani pri vraždách ľudí ktorým som siahla na život, ani pri bitke od otca. Bola som vždy vychovávaná ako silná osobnosť, no nikdy som si neuvedomila že mojou slabinou je rodina.

Alfy sa narodia aby chránili, môj otec je opakom, obrátil sa proti matke prírode a snaží sa jej ukázať že vládne aj nad jej pravidlami. Moja najmladšia sestra ktorá celé dni trávi s modlitebnou knižkou pri studničke v záhradách, s vyšívaním vedľa nej sa má teraz postaviť do stredu Bambricku, bojového amfiteátru kde sa na jej plachosť a strach bude pozerať tisíce neprajných ľudí.

Matka ju neochráni pred otcovými pokusmi, pretože nemôže. Ako matka je slabá i keď nás všetkých tak nehorázne miluje. V tom prípade som na rade ja. Pociťujem zodpovednosť za svoje mladšie sestry, nesmiem dovoliť aby môjho otca napadali takéto bezočivé veci. Proti tejto už síce nezmôžem nič, ale môžem ju zastaviť v najväčšom prúde. Nebudem stáť a ostýchať sa nečinnosti druhých ľudí, ale zachránim svoju rodinu. Pokiaľ dnes po obede moja sestra zahynie, vymrieme aj my ako rod a ako monarchia. Ľudia nás zabijú, pretože princezná Témari je z nás tá najlaskavejšia.

Má len nevinných 14 rokov, a jej nežnosť hladí každého kto okolo nej prejde. Jej čistota je to, čo ľudia na nej milujú, tak ako veľmi nenávidia mňa, milujú ju.

Na moje dvere sa ozve hrubé zaklopanie. Schmatne závoj z postele a rýchlo si ho aj s korunou nasadím na hlavu, no ostávam sedieť na zemi a pozerám na kamenné steny. Ďalšie klopanie už nenastane, samotný kráľ, môj otec vtrhne drsne do  mojej izby a schmatne ma za predlaktie. Jeho sila je známa široko-ďaleko, každý vie akú silu má kráľ Ramzes, a pociťuje to aj moje predlaktie. Vyzdvihne ma na nohy a potrasie mnou.

Jeho husté obočie sa mračí a silná ruka mi drví rameno. Stojím pred ním ako omámená, určite ešte stále s červenými očami od plaču. Hľadí mi do nich uprene, zatiaľ čo ja hľadím inam. Pokiaľ mu teraz ukážem že sa ho bojím, bude mi tým menej venovať pozornosť v Bambricku, v nádeji že som si uvedomila svoje miesto. Povolí svoje zovretie, keď si všimne že nereagujem na jeho surovosť, až ma nakoniec pustí. Na tvári sa mu objaví formálny úsmev.

,, Tvoja matka a sestry sú už v Bambricku, ako som sľúbil, ty ideš so mnou," odstúpi odo mňa o krok a prezrie si ma. ,, Tvár sa trocha ako budúca kráľovná Alaïa," zašomre si popod nos a kývne mi aby som šla za ním. Stráže ktoré očividne nevedia o tom čo mi opäť môj otec spravil si vymenia začudované pohľady. Veď predsa, odkedy chodí princezná Alaïa s porazeneckou hlavou dolu? Lojálne kráčajú za nami, zatiaľ čo môj otec zrýchľuje tempo a preskakuje schody s veľkým nadšením.

Veľké dvere do hradu sú otvorené, a do útrob temnoty našej rodiny preniká príjemný letný vánok a silný lúč. Krásny deň v tak ohavný čas. Jediný kto sa teší tomuto dňu je môj otec. Akoby ho nič na svete netrápilo, akoby nevládol, nebol otcom a na hranice sa mu netlačili nepriatelia. Namiesto pravých povinností, s omnoho väčšou potrebou riešenia, môj otec venuje záujem tomu ako zabiť svoje dcéry bez toho aby vina padla na neho.

Na hlavnom nádvorí už vietor fúka omnoho ráznejšie, ženy si musia pridržiavať čepce a kvety v košíkoch ktoré nesú pre svoje choré deti, dlaždičky na nádvorí sa oslnivo lesknú od slnka a nepríjemné hrejú. Na mojej čiernej postave cítim omnoho väčšiu páľavu žeravej gule. V tom vetre nepočujem otcove rozkazy, kráčam pokorne za ním ku studni kde čakáme na kone. Môj závoj sa tlačí na moje telo, akoby ma chcelo za pomoci vetra odhaliť svetu.

Mam zahmlenú myseľ a skrehnuté telo aj napriek teplu ktoré mnou prechádza. Na nádvorí je málo ľudí, a vietor rozfukuje kúsočky roztrhaných plagátov o blížiacom sa Kongrese. Vzdychnem si a zaklipkám očami. Som opäť plne v realite a vnímam každý zvuk. Zachytím blížiacich sa paholkov s dvoma tátošmi, zatiaľ čo naša stráž už na svojich dvoch vysokých ryšiakoch dávno čaká.

Vysadnem na svojho grošáka sama, aby som tak ukázala protest otcovým protokolom ktoré zaviedol on. Tie prikazujú že žena nesmie nasadať, ani zosadať z koňa sama. Môj začínajúci truc si ale nevšimne, pretože hromží nad zlým strmeňom, kým jeho vraník už nesúhlasne hrabe podkovami do tvrdého povrchu. Do Bambircku je to ešte pol hodina cesty.

Keď vyrážame z hlavnej brány dolu točivým bralom z vrchu hradu cez dediny, rozmýšľam kam sa podel celý sprievod môjho snúbenca a či to nebola len fraška. No presvedčivosť môjho otca a Brianny je nefalšovaná.

,, Tvoja matka sa veľmi tešila keď som jej to oznámil," usmeje sa v rytme konskej chôdze otec. Meravo pozerám pred seba, a vďaka závoju môj otec nevidí veľký úsmev. Ako môže z úst vypustiť takúto vec? Chce sa mi smiať, a v hrudi sa mi robí plamienok vzbury. Čaká že mu budem oponovať, a tak mlčí. Jeho naivita mi občas pripomína malé dieťa. S ním je to večný boj, nehodlá prehrať a všetko čo povie je svätá pravda. Tento nastolený neporiadok sa mi po celé moje detstvo snažil natĺcť do hlavy, kým ja som kričala za svojou matkou o pomoc.

Je mu jasné že neverím tomu čo práve povedal, no nie je mu zrejmé prečo tak úpenlivo mlčím. Konské podkovy občas narážajú do kameňov, ktoré nikto neušliapal a kotúľajú sa dole svahom.

,, Vaše Veličenstvo, pod bralom môžeme nacválať?" opýta sa jeden z vojakov ktorý je pred nami.

,, Áno," znie otcov verdikt a obaja si naraz skrátime oťaž. ,, Neopovážiš sa tam vletieť prvá," varuje ma otec, keď vidí moju prípravu na trysk. ,, Som zavretá celé dni u seba v izbe, pretože sa pripravujem na opravu tvoje dosratej práce, nič ma nezastaví pred kvalitným cvalom po poli," poviem mu drzo. Otec zmeravie v sedle, pripravený mi povedať niečo veľmi ostré, no moje nohy prikážu koňovi nacválať a v rýchlosti prebehnúť cez stráže.

Najprv počujem dupot len vlastného koňa, a to ako sa mi hromadí krv v hlave a píska mi v ušiach. Potom už vedľa mňa cvála aj otec s víťazoslávnym úsmevom. Bolo to len pár sekúnd, počas ktorých mi prišlo z nahromadeného adrenalínu zle, a môj kôň to využil na vylepšenie situácie tým, že spomalil.

Dostávam sa opäť ku zmyslom. ,, No vidíš že vieš aj poslúchať," kričí na mňa otec, zatiaľ čo naše tátoše za sebou zanechávajú veľký prach a ničia úrodu farmárom.