Zodiac (SK)

Kapitola 18

,, Nech sú mi teda hviezdy svedkami," zašepká dostatočne nahlas na to, aby to počul každý, aby každý počul že môj otec ma teraz vyzval na súboj smrti a života. Na boj z ktorého môže vyviaznuť len jeden živý, alebo dvaja mŕtvy.

Počujem ako matka vzlyká čoraz hlasnejšie, otcove slová preťali vietor a jej srdce, v tejto chvíli mi matka ukazuje toľko citov. Dcére, ktorá žije v domnení že nikdy nebude schopná milovať a byť milovaná. Vďaka Alfa módu som schopná potlačiť svoje emócie, tie už dávno nie sú prítomné, preto nijako nereagujem na matkino nariekanie. Avšak strach ktorý je dostatočne silný na to aby ma pohltil sa mení na nervozitu.

A sme tu. Otec a dcéra. Dve Alfy, dvaja levi, dvaja veľký bojovníci ktorý žiaria v sile znamení. Sme tu aby sme sa zabili a napravili tak zvrátenosť kráľovstva. Srdce mi bije čoraz rýchlejšie, hrudník sa mi nadvihuje v snahe vziať si čo najviac kyslíku pred posledným výdychom. Osem rokov som bola ockovým malým dievčatkom, dvanásť rokov som len dcérou Densissimusu a vraždiacou zbraňou. Je čas zmeniť to, čo mi otec natĺkol do hlavy ako malému dieťaťu, som budúcou kráľovnou, Alfou, levom. Kde je tá chrabrosť a pýcha?! Vyrovnám sa, a snažím sa povzbudiť.

Vytiahnem si spoza chrbta dlhú zlatú tyč, ktorá sa pri dotyku mojich rúk rozžiari ešte veľkolepejšie. Na jej konci sa nachádza veľký kruh, a vo vnútri je levia hlava, je to jediná zbraň ktorá poskytuje Alfe všetko, dokonca aj privolanie leva. Akt ktorý spravím, môjho otca nevyvedie z miery, presne v tej chvíli si vytiahne tú istú tyč a položí ju na zem. Hľadíme si do očí. Nie je to ako vyraziť oproti nepriateľovi ktorého nepoznáte, nie...je to ako...chystať sa zabiť svojho vlastného stvoriteľa, človeka ktorý vás vychoval.

Nekoná pretože ma chce dostať do fázy váhania?

Nechcem byť prvá ktorá spraví útočný krok. Matka za mnou stíchla, pravdepodobne v šoku z toho, že ma vidí prvý krát so zbraňou v ruke, ako beštiu ktorú jej opisovali keď som sa vrátila z vojny.

,, Nezaútočíš?" opýta sa hrubým hlasom a skúma moju auru, takmer rovnako silnú ako je tá jeho. ,, Som naučená počkať na nepriateľov útok," odpoviem mu pozorne.

,, Takže teraz som nepriateľ?!" prižmúri oči, a tyčou buchne do zeme. ,, Vyzval si ma na súboj otec, na súboj v ktorom jeden z nás zomrie. Si môj nepriateľ," prikývnem nechápavo. Otec sa pousmeje a pokrúti hlavou. ,, Vydrž aspoň pár sekúnd," jeho očami prejde zelený záblesk temnoty a rýchlosťou Alfy už stojí po veľkom skoku do vzduchu za mnou. Odrazím jeho úder, naše tyče sa stretnú a pri náraze z nich vyskočia iskry. Vytlačím otca zo svojho poľa, spravím otočku a nohou smerujem na jeho hlavu. Otec ma za ňu však stihne chytiť, sila ktorou mi nohu pučí je drtivá, vytiahnem si dýku a strelím mu ju do plecia. Zovretie okolo mojej nohy sa povolí a ja doskočím na nohy.

Medzi tým si otec už dýku vybral a opäť sa na mňa valí. V očiach nemá žiadnu čitateľnú emóciu, vypol si pocity rovnako tak ako aj ja. Odrazím jeho útok, rovnako tak ako on odrazí ten môj. Dýka mu nespôsobila žiadne zranenie kvôli ochrane Alfy, a moja noha je rovnako v poriadku rýchlosťou blesku. Odbíjame si navzájom útoky, snažíme sa udrieť jeden druhého, trafiť sa do citlivých miest, nájsť akúsi slabinu.

Na chvíľu od seba odskočíme, zadýchaný pozeráme do oči jeden druhému, v aréne sa pomaly zdvíha prach, no stále vidím uplakanú matku ktorá neveriacky sleduje dianie pred ňou. Moje sestry na to hľadia s otvorenými ústami, a Baurínsky kráľ si šepká s mojím snúbencom. To že som venovala týmto ľuďom pár sekundový pohľad ma stojí drsné pristátie na zemi, krv vytekajúcu z mojich úst a pravdepodobne mierne nalomené rebro. Otcova tyč ma trafila kvalitne.