Zodiac (SK)

Kapitola 68

Alaïa

Počas noci som sa niekoľko krát zobúdzala. Vždy keď som pocítila blížiacu sa vlnu adrenalínu, som sa posadila a pozerala na prázdne miesto povedľa mňa. Trhalo mi srdce na kúsky pri pomyslení, že Maximus na mňa zanevrel. Nemohla som sa vyhovoriť na to, že sa ma zľakol, pretože bol Alfou a budúcim kráľom, už len z tohto princípu by mal byť imunitný voči strachu. Kde však trčal? Prečo sa vlastne napajedil a odišiel?

V hlave som mala chaos, pretože som nedokázala pochopiť prečo sa na mňa naštval. To však nebola jediná vec ktorej som nechápala. Nepociťovala som žiadnu úzkosť a on nebol vedľa mňa! Čo sa to k čertu deje že Maximus sa dokáže spakovať do psieho zadku bez mojej prítomnosti? Prečo neprišiel späť, a kde vlastne je?

A hoci moja psychika netrpí vo veľkom množstve, moje telo sa fyzicky nezotavuje. Počas noci som nútená niekoľko krát privolať zaspatú Briannu alebo Esther so žiadosťou, že bolesť  rán na bruchu je neznesiteľná, a že krv presakuje cez vrstvu obväzov v pravidelných intervaloch. To že sa nehojím znamená, že Maximus ma pozbavil sily,  a Alfa nemá z čoho regenerovať.

A i keď viem, že už len vďaka nášmu spojeniu mi musí byť verným, nedokážem prestať myslieť na to že je práve v spoločnosti s inou ženou. Avšak keď mi udrie intenzívna bolesť do hlavy, prestanem myslieť na hlúposti a omdliem.

Celá noc sa opakuje v tom istom scénari. Zobudím sa v bolesti, skontrolujem Maximusovo prázdne miesto a odhodím krvou presiaknutý obväz na kôpku krvi pri okne. Ani otvorené okná nedokážu prefiltrovať puch železa, a pochod vojska nad skorým ránom neprehluší moje stony.

Cítim sa ako pred smrťou, Maximus mi odobral všetku silu, moje telo nedokáže fungovať a ústa nedokážu rozprávať, svaly sa trasú v zimnici.

Keď slnko vychádza pomaly nad horizont, nemám šancu ako zavolať na Briannu či Esther. Vlasy sa máčajú v krvi ktorá vo veľkom množstve presiakla na posteľnú bielizeň, a čoskoro strácam úplné vedomie. Ruka s ktorou sa naťahujem po prsteni na nočnom stolíku ochabne, a prsteň sa skotúľa do krvavej mláčky.

_______

Tresk.

,,  Maximus tým že rozbiješ múry staré tisíce rokov ju k vedomiu neprinavrátiš!" zreve mužský hlas.

Opäť tresk. ,, Maximus..."

,, Vypadni!" zvrieskne povedomí hlas pri ktorom sa mi rozbije srdce. ,, Vieš s kým sa to..." zavrčí druhý mužský hlas.

,, Viem," povie známy hlas chladne, ,, a vravím ti aby si vypadol."

___

,, Vaše Veličenstvo, komnaty princeznej sú už v pôvodnom stave," povie ženský hlas.  Chvíľu je ticho, potom len počujem hlasné zabuchnutie dverí.

___

,, Plánuješ nejesť ešte dlho?"  opýta sa mužský hlas. Ticho. ,, Maximus, prosím ťa," vraví muž úpenlivo, ,, vyzeráš horšie než Alaïa." Ticho.

Vzdych. Zabuchnutie dverí.

___

,, Vaše Veličenstvo, prišla odpoveď od Zanzibarovskej kráľov..." hlasné zabuchnutie dverí.

___

,, Bude v poriadku," povie láskavý hlas ženy, ,, rany od leva sa jej zacelili. Jediným problém na celej situácii bolo, že stratila veľké množstvo krvi.

,, Tie ženy," povie zachrípnutý hlas žobráka, ,, už sa odsúdili?"

,, Áno, sú vo vyhnanstve z mesta."

,, Môj otec už odišiel?"

,, Ešte včera večer Maximus..."

,, A čo Zanzibar?"

,, Princ je na ceste."

,, Fajn."

,, Mal by si niečo zjesť alebo sa aspoň..."

,, Myslím že by ste mali odísť," znie chladný verdikt.

___