Zodiac (SK)

Kapitola 6

Matka za mnou nešla, pravdepodobne šla do svojej komnaty stratená vo vlastných myšlienkach. Kráčala som do kuchyne nervózna z toho čo sa okolo mňa deje, a hlavne akou rýchlosťou sa to deje. Temnotu hradieb začínali striedať klenby s oknami ktoré prepúšťali dnu svetlo. Boli to tak absurdné veci ktoré mi dokázali aspoň mierne pozdvihnúť náladu. Podišla som bližšie k oknu a sledovala mierne zamračenú oblohu. Temné mraky sa začínali pripravovať na popravu mojej sestry, no bola som rozhodnutá že nebude bojovať sama.

Privrela som oči a započúvala sa do vtáčieho spevu. Škorce skákali po tenkých vetvičkách a triasli listami. Po mojich lícach sa pomaly začali kotúľať slzy. Čierny závoj moju hanbu dôstojne kryl, no tiché vzlyky ktoré sa dostávali na povrch už nedokázalo zakryť nič.

Stále som bola ženou s citmi a aj napriek svojej sile som bola krehká. Otcove počínanie ma ranilo a spôsobilo otvorenú ranu uprostred môjho srdca. Jeho slová a správanie vytrhávali z môjho bytia útržky šatstva a nechávali ma stáť v zahanbení. Aj keby ma mali zaživa upáliť, tak nedovolím smrť ktorá sa dnes falošne chystá predstúpiť pred ľudí. Vzlyky odchádzali rýchlosťou akou prišli. Koženými rukavicami som si utrela slzy a sledovala kožu ktorá ich slastne pila.

Bolo načase začať konať. Narovnala som sa a vykročila ráznym krokom do jedálne. Potlačila som smútok a obavy do kúta a nechala sa poddať sebadôvere a arogancii s odvahou. Po ceste do jedálna som stretávala mnohé cudzie tváre, s najväčšou pravdepodobnosťou hostí nášho hradu. Môj pohľad o ne ani len nezavadil, aj keď sa mi s úctou klaňali.

Moje plány ohľadom pokojného raňajkovania, zmizli hneď ako som uvidela naplnenú sálu s cudzími ľuďmi. Na samom vrchole stál môj otec, so šialeným úsmevom na tvári a čašou v ruke. Miesto vedľa neho bolo prázdne, čo znamenalo že matka nemala náladu s nim byť v jednej miestnosti. Otec tak teraz pri sebe nemal nikoho kto by ho hrdo reprezentoval.

Znechutene som pokrútila hlavou a vkradla sa do kuchyne. Mohutné ebenové dvere boli mierne otvorené hneď pri vchode do sály, a vďaka ich umiestneniu mi umožnili dokonale nenápadný vstup.

,, Princezná," ozvali sa zborovo hlasy šokovaných kuchárov a kucháriek. Všetci sa hneď zastavili vo svojich činnostiach a sledovali ma.

,, Pokračujte," povedala som pokojne a kuchári začali opäť pracovať. Akonáhle som sa vzdialila od prednej časti kuchyne, počula som šepot. Nebolo časté aby som sa vkradla do kuchyne, i keď pár krát sa to už stalo. Vošla som do chladnej pivnice, po starých schodoch.Mokrý kameň mi príjemne voňal a rozliehal sa po celej svojej dĺžke.

,, Ste hladná, Vaše Veličenstvo?" opýtal sa ma detský hlas, a jeho ozvena sa začala rozliehať po kamennej stene.Otočila som sa a usmiala sa na malého pomocníka.

,, To teda áno," zasmiala som sa, i keď mi nemohol vidieť do tváre. Mal chudučkú postavu, plavé vlasy ktoré mu padali do tváre a hnedé oči ako kôra buku. ,, Ako sa voláš," opýtala som sa a zložila si závoj, ktorý bol prichytený o moje uši. Šatku som si nechala s korunou na hlave.

,, Fritz, Vaše Veličenstvo," usmial sa chlapec zahanbene. ,, Nuž Fritz, máš tu niečo dobré pod zub?" usmiala som sa na neho, a tentokrát sa usmial už aj on na mňa. ,, Asi áno," prikývol," no neviem čo môžu princezné," povedal smutne a pootočil hlávkou.

Zasmiala som sa a čupla si k nemu. ,, To je myslím úplne jedno, ak raz budeš bojovať, pochopíš že hlad sa dá potlačiť aj kôrou zo stromu, " ťukla som do neho prstom. ,, Ibaže ja nikdy nebudem vo vojne," smrkol a sklopil zrak. ,, Veď to predsa ani nechceš," sledovala som jeho sklopenú tvár," alebo áno?"

,, Neviem, no vojna robí z ľudí hrdinov, všakže? A ja chcem byť hrdinom," pousmial sa a pozrel mi do očí. V jeho veku som už sedela v sedle a zabíjala ľudí pod dozorom môjho otca. Od detstva ma naučil krutosti vojny a intríg a ja som sa tomu musela poddať. Potom som stratila priateľov a ľudia ma začali prezývať najsilnejšou ženou na svete, a ja som sa utápala v depresiách ako malé kučeravé dievčatko, ktoré ľúbilo svojho otca.