Zodiac (SK)

Kapitola 1/2

,, Kráľovná, myslím že by ste tu ponuku mali zvážiť."

,, Ja som sprostredkovateľom tejto informácie veliteľ, rozhodnutie prináleží už kráľovi," precedím cez zaťaté zuby.

,, Ale..."

,, To je moje konečné rozhodnutie," prudko sa postavím, no čoskoro to oľutujem. Váha dieťaťa mi vybije dych, a ja len bezmocne zaklipkám mihalnicami. Klesne mi tlak a svet sa so mnou zatočí.

Našťastie veliteľ tretieho pluku pochopí, že som pevne rozhodnutá prenechať všetku zodpovednosť Maximusovi, a bez jeho prítomnosti nebudem s nikým diskutovať.

Veliteľ bez ďalšieho monológu a s hlbokým úklonom opustí sálu. Mám pocit že sa vzduch okamžite ochladil. Vonku je hlboká tma, no zasnežené okenice poukazujú na to, že vonku vládne bezočivé počasie zimy.

Ostanem sama v hlavnej sále, a s výdychom si sadnem. Druhé tehotenstvo je ešte horšie než to prvé, a obnáša to omnoho viac komplikácii. Pukanie ohňa v krbe rozhostí na mojej duši pokoj. Potrebujem ho viac než čokoľvek iné. Som frustrovaná a vyčerpaná. Denne presedím na drevených stolcoch hodiny a hodiny podpisovaním bezcenných papierov, ktoré sú predsa len pre politickú sféru potrebné.

Moje milované priateľky, ktoré pred dvoma rokmi odišli kvôli môjmu náladovému manželovi sa snažia pozbaviť ma ukrutnej bolesti zakaždým, čo uzrú bolestivú grimasu na mojej tvári. Avšak  dieťa vo mne je pevne rozhodnuté strpčovať mi život kým len môže. Som si však istá že minimálne mesiac si ešte v mojom lone pospí.

A predsa aj napriek bolesti, ma napĺňa láskou každé pomyslenie na dieťa pod srdcom. Vtedy sa všetky zlé skutočnosti pominú a ja mu rozprávam o krásnom živote princezien a hrdinov. Nemusí predsa vedieť, že život je priťažký na to, aby ho unieslo samo.

Z chodby počujem ženský krik a buchot plechu. ,, Nemusíš vedieť ani to, aký je tvoj brat darebák," zašepkám, a unavené oči si pretriem studenými prstami. No predsa sa na mojej tvári objaví aj potmehúdsky úsmev.

Opatrne sa postavím, a prejdem po schodoch. Huncúnstvo môjho dvojročného syna je viac než len neakceptovateľné. Striktne nariaďujem držať ho od prízemia a rokovacích miestností čo najďalej, no on si dokáže zakaždým nájsť cestu von z horných komnát.

Zimomriavky napadnú moje telo zakaždým, keď si predstavím to nepodarené dieťa trepať sa dole schodiskom, zatiaľ čo poriadne nevie používať ani vlastné nohy.

Stráž mi otvorí bočné dvere,a ja vojdem na chodbu v žiare sviec.
,, Upsík," započujem detský bľabot blízko mňa. To prvé čo ale uzriem, je nebohá Esther snažiaca sa dostať spod ťarchy dekoratívneho brnenia. ,, Kráľovná," zašepká zronene, a nachvíľu sa prestane vrtieť, ,, ja...snažila som sa...."

,, To je v poriadku," žmurknem na ňu, no kvôli synovi si na tvári ponechám prísny výraz. Podídem k priateľke, no márne sa jej snažím pomôcť. Tehotenské brucho mi nedovolí sa zohnúť.

,, Zvládnem to," šepne, no v očiach jej zbĺkne hnev. Spod brnenia sa vážne dostane, no venuje mi len ospravedlňujúci pohľad a odíde čo najrýchlejšie preč. Jediný kto zvláda výchovu princa som ja, bohužiaľ mám stovku odlišných problémov než riešiť stupidné nápady dieťaťa, ktoré si enormne užíva každú somarinu.

Nahlas sa nadýchnem, a pomaly sa otočím. Môj syn na mňa hľadí spod hlavného stojana so sviecou, nechcem si ani len predstaviť čo sa chystal spraviť s horúcim voskom v kadi. Plné pery má našpúlené, hnedasté oči mu blikajú v psích očiach, a plavé vlasy má od prachu. Jeho biela košeľa  je na niektorých miestach čierna,  líčka sú zasa červené od rebélie.

Prekrížim si ruky na prsiach, a nadvihnem obočie.

,, To šom nebou ja," pozrie na mňa spopod hustých mihalníc.

,, A kto to teda bol Maximus," zavrčím.  Môj syn ukáže na moje brucho. ,, Jasné," šepnem, ,, to som si mohla myslieť."

,, Ideme spať," rozkážem pevne, a môj hlas sa ozve po veľkej hale. Max ku mne poslušne podíde, no nadvihne rúčky. V ten moment ma pichne pri srdci, veď sa po neho len ťažko zohnem!  Ako si mám ale zachovať vážnu tvár pri pohľade na jeho nádhernú tvár?

,, Mama ťa nemôže zodvihnúť láska," poviem nežne, a pohladím ho po jemných vláskoch.

,, Mmm!" Max nedočkavo dupne nohou. ,, Dokázal si zliezť všetky tie schody Max, tak si ich aj vylezieš," poviem pokojne a začnem kráčať ku schodisku. Stráž ma následuje, zatiaľ čo druhá polovica čaká kým malého princa prejde divadelné predstavenie.

Bohužiaľ, môj syn má po mne tak akurát plné pery. Všetko ostatné má po svojom  otcovi, nehovoriac o tvrdohlavej povahe. Pokiaľ však Maxa teraz vezmem na ruky, svoj boj o výchovu som prehrala. Na druhej strane mi však natoľko trieska v hlave, že sa rozhodnem požiadať vojaka, aby mi to nemožné decko dal do náručia.

O hodinu na to, sme už obidvaja voňaví a zaspávame v tesnom objatí. Jediný kto chýba, je Maximus.