Zodiac (SK)

Kapitola 38

V tom sa ale môj kôň zľakne neďalekého blesku a inštinktívne uskočí. Avšak ten skok sa nám stáva osudným. Obe z jeho nôh sa ocitnú nad prázdnotou, a neschopný udržať svoju a moju stabilitu padá dole svahom.

Stane sa to všetko naozaj rýchlo. Naklonené konské telo padá s kúskami premočenej hliny dole. Moje nohy sa za pomoci gravitácie dostanú zo strmeňov, a prudký náraz o zem mi vybije dych. Výška z ktorej sme spadli, bola ako tretie poschodie nášho hradu, pred očami sa mi zatienilo no ostala som pri vedomí. V ušiach mi mierne pískalo, a hromy bubnovali v úzadí mojej hlavy.

Dolnú polovicu tela som si necítila, a nedokázala som ňou ani pohnúť. Čakala som kým budem schopná opäť vidieť, podobná situácia sa mi stala aj počas vojny, kedy ma zavalil ťažký chlap. Pre to malé dievčatko bol asi tak ťažký, ako pre dospelú ženu kôň. Rukou som si chytila hlavu a zasyčala. Samozrejme že som prežila náraz, som predsa Alfa, no aj tak mám rozhodené celé telo ktoré sa spamätáva pred bránou smrti.

V hlave mi stále duní, a oči sa mi darí otvoriť len na pár sekúnd. Sú príliš citlivé na každý blesk ktorý pretne oblohu. Chladný dážď ktorý máča moje telo je mi v tejto situácii nesmierne ukradnutý. Zrazu sa moja dolná polovica tela uvoľní, a ja si vydýchnem. Pár sekundový náhľad mi dovolí uvidieť Maximusa, ktorý nohou pokojne odtláča mŕtveho koňa z môj tela. Ešte stále sa cítim ako želatína, no uvoľnenie vo mne spôsobí ráznu bolesť a otvorí mi oči a sluch. ,, Sakra!" zvriesknem do dažďa. ,, Mám pocit že tieto veci sa dejú len tebe," povie Maximus v momente keď sa ozve hrom. ,, Katastrofy sa mi dejú po celý môj život," odvrknem mu a snažím sa oprieť do laktí, no pošmyknem sa na blate. To v tele vyvolá len ďalšiu spŕšku bolesti.

Okolo tela sa mi obmotajú dve mocné ruky a s ľahkosťou ma vyzdvihnú. Mám chuť sa prepadnúť od hanby, vážne som sa nedokázala sama postaviť a prekonať tak bolesť?! Maximus ma drží na rukách ako poleno dreva, a ja sa chcem čo najrýchlejšie dostať von z jeho prítomnosti.

,, Daj ma dolu," prikážem mu frustrovane a strasiem nepríjemnú rieku dažďa z mojej tváre. Avšak do sekundy sa voda valí po mojom tele opäť. Maximus uvoľní pravú ruku, čim sa prehupnem na vlastné nohy no tie v rýchlosti svetla zlyhajú a ja opäť padám na zem.

Všetko na mne je kompletne mokré, a šaty sú viac z blata než z tkaniny. Vlasy sa mi máčajú v hline. ,, Spokojná?" spýta sa ma Maximus s pobaveným výrazom. Jeho kedysi dôkladne uhladené gaštanové vlasy sú teraz rozbité dažďom a do tváre mu z nich kvapká voda. Je však pomerne viac suchý na zbytku tela než ja, vďaka koženému plášťu. ,, Nenechám so sebou narábať ako s nejakou bezmocnou fľandrou," poviem naštvane a opäť sa snažím postaviť no nohy sa odmietajú zapojiť. Svalstvo je pravdepodobne ochromené ťažkým nárazom koňa. Verím že Alfa v mojom tele čoskoro napraví tú spúšť a nechá ma ísť po svojich.

Maximusova mokrá tvár je pobavená. V očiach mu iskria plamene. Veď kto by sa nezabával na princeznej ktorá je bezmocná a vyzerá ako mokré kura vyváľané v blate? Koniec koncov, ani jeden z nás teraz nevyzerá dôstojne.

,, No fajn," vzdychne si pobavene keď do zeme narazí ohlušujúci blesk, ,, ideme." Opäť ma vezme na ruky ako malé dieťa a ja mu v šoku inštinktívne omotám ruky okolo krku. ,, Bavíš sa všakže," zavrčím a sledujem lesy. ,, V rámci možností," usmeje sa tým jeho skvostným úsmevom a ja radšej sklopím pohľad aby som zabránili búšeniu srdca. Určite by to bol vycítil.

,, Je tu nejaké miesto kde by sme mohli ostať kým neprejde búrka? " opýta sa počas chôdze.  Prekrútim očami. ,, Hneď na začiatku cesty, je dutina v skale. Je to menšia jaskyňa vytvorená z padnutých balvanov," poviem mu otvorene. Snažím sa nevnímať jeho prítomnosť či naše mokré telá ktoré sú prilepené jeden na druhom, alebo ruky na mojom páse a stehne. Snažím sa to všetko dôstojne ignorovať, no moje srdce mi má vyskočiť z hrude. Ak to takto bude pokračovať ďalej, naozaj sa z nás stanú zamilované vtáčatá bažiace jeden po druhom.

,, Kde máš koňa?" spýtam sa ho a obzriem sa cez jeho plece. V daždi hľadám siluetu koňa, no žiadnu nevidím. ,, Stalo sa nám niečo podobné ako tebe," povie vážne a pohľadom hľadá otvor do jaskyne. ,, Vravel si že tie katastrofy sa dejú len mne," podpichnem ho. ,, Vracia sa ti sebavedomie pretože ťa zložím na zem?" uškrnie sa, no ďalej pozorne sleduje cestu. ,, Museli ste ale spadnúť z oveľa menšej výšky než mi," nadhodím. ,, Zlomil si nohu. Kôň so zlomenou nohou neprežije viac ako týždeň, uľahčil som mu smrť," povie pevne.

,, Je to ono?" spýta sa po chvíli a ja sa pozriem na priestranný otvor ktorý nás ochráni pred dažďom, i keď  na mne niet suchej nitky. ,, Áno," prikývnem a Maximus ma opatrne zloží  na chladnú zem. Som mu vďačná za jeho starostlivosť, no na nič takéto zvyknutá nie som, a len to prehlbuje tu začínajúcu lásku voči nemu- a to veľmi nerada priznávam.

Na chladnej zemi sa opriem o kamennú stenu a sledujem ustavičný lejak, i keď blesky už utíchli a počuť len  hromy. Maximus si sadne proti mne a meč vytiahne z puzdra von, aby mu nevadil pri sedení. Nechcem vedieť ako teraz vyzerám. Po pleciach mi stekajú kvapôčky vody, ja prerývane dýcham a občas ústami vsiaknem nahromadený dážď nad hornou perou. Vlasy sú prilepené na mojom tele, a kučery sa smiešne lepia jedna na druhú.

Nad lakťami ma začína štípať odretá koža . Prečo sa moja Alfa tak pomaly lieči?

,, Som zvedavý ako sa odtiaľto dostaneme," povie po chvíli vážne môj spoločník a skúmavo hľadí von otvorom do dažďa. Hlavu ma opretú o kameň, z mokrých vlasov mu kvapká voda a tečie po jemnom strnisku. Mokrá košeľa je takmer priehľadná a prisiaknutá na hruď plnú mocných svalov. Prehltnem a odvrátim pohľad od jeho postavy. ,, Myslím že takto mokrým by nám neprekážalo pokračovať aj v daždi," vzdychnem. ,, Ibaže ty nie si schopná pohybu mlada dáma," pripomenie mi a pobavene na mňa pozrie. Čo mu je na mne tak smiešne?!

,, Keď prestane pršať pôjdeš na hrad, a oznámiš pešiakom moju polohu,"  poviem ostro. ,, Môžeš na to rovno zabudnúť, nenechám ťa tu v polomŕtvom stave samú na minimálne pol dňa," pokrúti hlavou, " nebola by si schopná tresnúť po hlave ani svišťa."

,, Mám v keli len nohy, silu dokážem stále používať," zavrčím urazene. Sledujem ako sa vonku pomaly obloha blíži ku večeru.

,, Vyspí sa princezná na chladnej zemi?" pousmeje sa, keď si všimne ako sledujem oblohu a premeria si ma. ,, Vojna mala horšie podmienky, tam si ani nespal. Jednu noc bez spánku prežijem," poviem potichu a obopnem sa rukami. Mokré telo začína pociťovať nepríjemnú zimu, ktorú prináša večer a ochladený vzduch po búrke. ,, Nadvihni sa," povie Maximus zatiaľ čo sa stavia a z pliec si odopína plášť.

,, Nie som z cukru," pozriem na neho vyplašene. ,, Ale zato si riadne drzá," zamrmle a odstrčí ma od steny aby cezo mňa prehodil plášť. ,, Vážim si že chceš byť šľachetný Maximus, ale takto zamrzneš ty," poviem mu keď si sadá naspäť na svoje miesto. ,, Nerád ti to pripomínam, ale čerpám od teba silu. Nič mi nebude," pozrie mi hlboko do očí aby ma uistil. Zomknem pery do úzkej čiary a prikývnem. ,, Ďakujem," zašepkám a opriem si hlavu o kameň za mnou, snažiac sa ignorovať šťastie v mojom srdci.