Zodiac (SK)

Kapitola 20

Moje oči v týchto šatách vyznejú akoby žiarili, a vlasy ladia v príjemnom kontrase. Odmietam akékoľvek náhrdelníky či iné šperky okrem malej koruny ktorú mi položia na rozpustené vlasy. Takto nastrojená sa zvalím do postele, vyženiem služobníctvo z izby a rozplačem sa.

Schúlená na posteli, už v menej neznesiteľných bolestiach utíchajú aj slzy. Slzy ktoré prechádzajú po tvári ako slzy straty, nešťastia a smútku. Ja som dôvodom prečo je môj otec mŕtvy. Aj voči všetkej nenávisti ktorú som voči nemu mala, som ho pravdepodobne stále detsky milovala. Bola som naivná, no bola som jeho dcéra. Teraz musím nahradiť jeho miesto ja, zasadnúť na trón a správať sa ako excelentná kráľovná, viesť rozhovory a organizovať vojny...ženskosť ktorú som si chcela dôstojne chrániť odíde, pretože koruna mi nedovolí správať sa ako tichá žena. Okrem všetkej tej katastrofy ktorá sa teraz deje, musím absolvovať svadbu, stáť sa manželkou mužovi ktorého nepoznám a akceptovať jeho prítomnosť v každej situácii. Otec ma naučil že muži sú hajzli, no hodil ma ako obetného baránka do náruče druhému.

Moja izba sa pomaly ponára do šera, po nábytku prechádza tieň a ja len mdlo pozerám na všetky porcelánové sošky ktoré zdobia moju komnatu. Slzy už dávno nie sú súčasťou môjho žiaľu, pretože sa vyčerpali. Na to aká silná Alfa som, sa teraz všetko valí proti mne a ukazuje mi že som v skutočnosti len hlúpe dievča ktoré sa prezentuje ako slabá korisť. Opatrne sa postavím, aby som nenarušila proces hojenia svojho tela, utriem si mokrú pokožku od slanosti sĺz, a prezriem sa ešte raz v zrkadle. Moja chudá tvár je smutná a ubolená, oči sú podliate krvavými žilkami a líca červené od plaču.

A ja sa mám teraz dôstojne postaviť pred večerný stôl, svojich hostí, matku so sestrami a v najviac podstatnom rade pred svojho snúbenca. Na čom vlastne záleží? Sme prepojený prísahou, z tohto vzťahu už niet vycúvať tak prečo by som sa mala zaujímať o to ako vyzerám? Každé dievča síce túži po pravej láske, no od môjho núteného manželstva sa nikdy nebude dať očakávať láska a rešpektovanie. Otec ma ale naučil zotrvať aj v bolesti, a pokiaľ má byť môj život bolesť a útrapa tak budiš, to je zrejme dôvod prečo som Alfou, nič iné by mi nedodalo iný zmysel pre život. Z operadla plyšového gauču si vezmem pomaly zamatový plášť z lesklej zelenej tkaniny a upnem si ho na zlaté zápinky v tvare levej tváre tesne nad prsiami. Husté kadere kučier zakrývajú korunku . Je vôbec potrebná? Opatrne vyzdvihnem korunku vykladanú briliantami z vlasov a položím ju na stôl.

Nie som jej hodná, nie po dnešnom dni. Moja viera vo mňa samotnú padla to hlbokého zabudnutia, ponížila som sa vo vlastným očiach a klesla som na ešte hlbšie dno potupy. Som Alfa a prejavujem city ako pubertálne dieťa, ako obyčajný človek a to nie je hodné môjho bytia. Vykročím ku dverám, šaty za mnou šuchocú v príjemných intervaloch. Pomaly si otvorím dvere, a stráže ich za mnou opatrne zavrú. Chladnými chodbami som sprevádzaná väčším zástupom rytierov a vojakov než som zvyknutá. Stráž sa prispôsobuje môjmu tempu, sú ticho ako majú byť a tichosť hradu mi dovoľuje načúvať ich dych.

Takže takto vyzerá hrad keď zomrie kráľ? Ticho? Som naozaj tak mimo, alebo sa všetok život odobral z kameňa kvôli strate panovníka?

Pomaly schádzam dole schodmi, dávam si veľký pozor na to, aby som si nezašliapla jednu zo sukieň. Služobníctvo ktoré prejde okolo mňa sa zakaždým ukloní a pozdraví, ale robia to len z princípu správneho správania a strachu z mojej prítomnosti. Pôsobím hrdo a arogantne, aj napriek realite že v mojom vnútri je toľko pomiešanej agresie, smútku, žiaľu a nepochopenia.

Dvere do jedálne sú otvorená, stráže sú takmer všade ako je už zvykom, kuchári prinášajú jedlá na veľký stôl v hojnom počte, a mnou prechádza triaška hnevu. Oslavujú smrť môjho otca? Nikdy by som si nebola pomyslela že nebudem mať radosť zo smrti tyrana akým bol môj otec. Stôl je plne zaplnený všetkými kráľovskými hosťami ktorý prišli na dnešnú obedňajšiu ceremóniu. Ich aura sa mieša s Alfou, Betou a Gamou, sú tu príslušníci skoro všetkých znamení a hrad v tejto miestnosti dýcha mágiou.

Stôl ktorý je na vyvýšenom schodisku je prázdny. Nikto z mojej rodiny nesedí na mieste kde by mali sedieť, ale pravdepodobne sa rozprávajú s hosťami aby tak zabudli na to čo sa dnes stalo. Pokiaľ moja matka mala jedinú vlastnosť ktorú som si na nej povšimla, bolo to byť skvelou spoločníčkou a hostiteľkou. Keďže som nebola pripravená na diskusiu o dnešnom dni, bola som jej vďačná že túto iniciatívu prebrala ona. Sklenené lustre ktoré odrážajú svetlo vo farbe dúhy sa odrazili aj od mojej brošne na zelených šatách. Hluk ktorý sa odohrával v jedálni neutíchal, a tak som sa mohla nepozorovane dostať bližšie k sestrám ktoré som zahliadla na opačnom konci stola.

Ich prítomnosťou som si stále nebola istá, chceli by vôbec aby som za nimi prišla? Avšak aj napriek neistotou ktorú som mala, som sa potrebovala dostať k niekomu koho poznám. Otec bol vlastne jediný človek ku ktorému som sa mohla v nepríjemných chvíľach "pritúliť" a bol mi "oporou", teda....aspoň som si to tak predstavovala. No jednoznačne bol jediným človekom ktorého som poznala dokonale. Moja prítomnosť ale nebola dlho nepovšimnutá, čoskoro sa monarchovia okolo ktorých som prechádzala začali stavať z miest na vzdanie úcty, čím priťahovali viac a viac pozornosti. Našťastie, akonáhle som sa vzdialila pustili sa do ďalšieho rozhovoru s čašou vína v ruke.

Moje sestry ma taktiež zahliadli, v ich očiach bolo jednoznačne vidieť nervozitu. Druhorodená Nyagaro sa ale postavila a len čo som sa priblížila k ich miestu hodila sa mi do náruče. Ostala som stáť ako obarená, totálne nečakané gesto pre niekoho, kto nebol nikdy objatý. Rýchlo som položila svoje ruky na jej chrbát, a v tom momente ďakovala hviezdam za svoje veľké vlasy ktoré dokázali zakryť moju šokovanú tvár pred publikom. Takéto správanie nebolo v podstate absolútne akceptovateľné na verejnosti, prejavovanie blízkych citov je proti dvornej etikete nášho rodu, no moja 16 ročná sestra sa pravdepodobne netrápi etiketou pokiaľ na svete nie je nikoho, kto by ju za to potrestal.

Opatrne som sa od nej oddialila a pousmiala sa na ňu. Môj úsmev určite nebol presvedčivý, videla som ho dokonale v odraze v jej očiach. ,, Nešla by si so mnou na chvíľu na vzduch prosím?" zašepká mi do ucha keď sledujem Témari ako do seba dáva jeden z koláčikov na podnose pred ňou. ,, Samozrejme," poviem prekvapene a obzriem sa po sále aby som sa uistila že matka je na blízku. Tá si moju prítomnosť istotne všimla, no je pohltená do rozhovoru s tučným generálom ktorý by za stolom plnom s kráľovskými rodinami nemal ani čo hľadať.

Prítomnosť svojho snúbenca cítim ostrejšie než vzduch, viem že sa obidvaja snažíme prekusnúť zvedavosť a ignorovať sa, no veľmi nám to nejde. Naše oči sa opäť stretnú, tak ako na amfiteátri. Sedí neďaleko mojej sestry, a to ako sa snaží prebojovať cez tú zvedavosť je zreteľne vidieť. Puto a sľub prísahy sa začína zosilňovať zakaždým čo sme bližšie jeden k druhému. Odtrhnem od neho pohľad a preglgnem. Pripadám si akoby som robila niečo zakázané, no túžba zazrieť jeho oči sa prehlbuje zakaždým čo ho cítim vedľa seba. Mám to považovať ako dobrý znak k tomu, že náš vzťah bude možno fungovať? Že sa nebude jednať o totálne nezmyselné manželstvo plné odboja, intríg a falošnosti?

Moja sestra si dovolí ma vziať za ruku a ťahá ma obďaleč ku skleneným oknám za stolom kde sme jedávali ako kráľovská rodina. Sústredím sa na ňu, no srdce mi stále bije od pohľadu snúbencových orieškových očí. Do čerta aj s otcovými výmyslami. Je po smrti a aj tak mi spôsobuje nepríjemnosti.