Zodiac (SK)

Kapitola 17

Privriem oči a nahromadím v sebe všetku koncentrovanú silu, cítim ako mi aura stúpa a napĺňa každé prázdne miesto v mojom tele. Lev je plne naplnený a čaká len na vypustenie. Otvorím oči už ako nebezpečná, ako človek o ktorom vravia ohavné veci, pretože môj otec ma naučil vypnúť emócie. A to presne teraz spravím. Zabijem svojho otca.

Strach sa často krát maskuje za hrdosť či odvahu, pýchu spletenú s prepychom luxusného života. Prekonať seba samého znamená narušiť svoj starý stereotyp a zničiť blaho. Ľuďom nikto neprikázal konať podľa zákonov, pretože neexistovali, nebola určená etiketa podľa ktorej sa mali správať. Neviem kedy prišiel zlomový moment, moment ktorý  sa postavil na nebesá a oznámil svetu že potrebuje pravidlá a zákon. Že zem po ktorej chodia ľudia, jestvuje roky v hierarchii a harmónii, že príroda koná podľa slnka a mesiaca už milióny rokov.

Ibaže ľudia si uvedomili, že rovnako tak ako príroda a zbytok ríše existuje v pravidlách ktoré rešpektuje, musia tak učiniť aj oni. Kedy sa tak ale stalo? Kedy prišiel prvý kráľ kráľov, postavil sa na žezlo a prelomil ho na poli? Ktorá koruna bola vyrobená na počesť kráľovi ako prvá, pozlatená zlatom a obložená červenými rubínmi? Kto mal tú moc povedať že náš život, život ľudí na zemi sa bude riadiť podľa hviezd, podľa hierarchie a znamení?

Nech bol ten daný človek akýmkoľvek hajzlom, učinil ma stať sa kráľovnou, Alfou a levicou. Moji predkovia sa snažili pomôcť živobytiu, načúvať vetru a čítať z hviezd, preukázali poctu spoločnosti a vytvorili kráľovstvo vybudované na pevnom kamennom stolci. Avšak pozabudli na jednu vec. Na rovnosť.

Namiesto toho aby nechali vytesať okrúhly stôl, za ktorým si je každý rovný pretože nikto nesedí na vrchu stola, vytesali hranatý. Hrany toho stola sú tak ostré, že dotyk by spôsobil otvorenú ranu na tele ľudskej bytosti. Ja teraz stojím na hrane medzi pravou stranou môjho otca, a jeho vrchného miesta. Čakám pred tým ostrým hrotom, pred nebezpečnou zákrutou a čakám na to čo sa udeje. Pravidlá a zákony majú ísť bokom pred šialenstvom? Ak zabijem svojho otca, bude to kráľo-vražda, pokiaľ ma pred súbojom na život a na smrť oficiálne nevyzve. Ak ho zabijem, kvôli mojej Alfe si nikto nedovolí na mňa čo i len siahnuť, a nastúpim bez akýchkoľvek obmedzení na trón.

Mám teraz čeliť súboju, v ktorom skráti hlavu on mne alebo ja jemu? Vychoval ma spôsobom nemilosrdnej bojovníčky, som žena ktorá zažila toľko strachu a smrti už v ranom veku že úsmev na tvári je mi cudzím prejavom radosti. Aj keby si matka priala jeho smrť, v hĺbke jej duše vie že ho ľúbi, je matkou jeho detí a manželkou. Teraz je ale na vycúvanie už neskoro, túto katastrofu si privolal sám keď chcel zabiť posadnutý zlými úmyslami moju mladšiu sestru. Tým že som ignorovala to čo mi prikázal, a zároveň som odmietla sa zúčastniť na jeho pláne a ignorovala výchovu ktorou ma učil žiť, sa rozhodol skočiť do ringu ku mne a v plnej sile závisti a agresie sa ma zbaviť.

V tejto chvíli, kedy jeho pravé zmýšľanie zatemnil nekalý úsudok o budúcnosti kráľovstva, je nebezpečné sa môjmu otcovi postaviť zoči-voči. Avšak pre mňa neexistuje žiadna východisková cesta, pretože v momente kedy som si zvolila zachrániť sestru a narušiť tak priebeh jeho odpornej akcie, sa predo mnou otvorili pekelné brány priamo do otcovej náruče. Teraz musím naozaj len hrdo a dôstojne čeliť výzve ktorá je predo mnou, a zachovať sa dostatočne odvážne ako princezná Denssisimovského kráľovstva a jeho budúca kráľovná. Pokiaľ mi pribudne ďalšia prezývka k tým ktoré už mám vo vlastnej zbierke, budem to ignorovať. Za svoj mladý život som sa stala postrachom  malých detí, v okolitých osadách o mne kolujú strašidelné legendy a po tomto incidente možno budú kolovať príbehy o krvilačnej beštiálnej dcére kráľa, ktorá ho zabila z túžby po korune.

Matkina postava sa chveje v neutíchajúcom žiali. Tentokrát som ale už mimo emocionálneho povrazu ktorý by sa okolo mňa zamotal, lev ktorý v mojej hrudi vrčí od nedočkavosti po boji zakliesnil akémukoľvek pocitu vyjsť na povrch, teraz som len prázdnou schránkou ktorá zabíja. Pokiaľ sa podarí ho spacifikovať, dostať na zem a zakliesniť, tak nebude čas na váhanie. Viem že aj po všetkých tých rokoch mučenia a tvrdej výchovy, vo mne ostala detská láska k oteckovi, v poslednej chvíli odvety by ma zastavilo váhanie a to by spôsobilo moju jednoznačnú smrť.

Otočím sa svojej matke chrbtom, v tejto chvíli myslím len na ňu, stále myslím na tu scénu kedy sa objímala so sestrami naplnená strachom a žiaľom za mnou. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako je možné že  moja matka ma stále miluje.

Prach ktorý sa dokonale rozplynul do posledného zrniečka sa usadil na zem, po ktorej ku mne šliapal môj otec. Jeho tvár bola v tom momente dokonalým príkladom pomätenosti a posadnutia, oči mu žiarili žltou farbou a zrenička sa zmenšovala ešte to menšej štrbinky. Jeho Alfa mód sa vo vzduchu snažil pretlačiť ten môj, z jeho tela vystupovala dokonalá oranžová aura ktorá mi narúšala každý nerv v mojom tele.

Otcov žiarivý plášť vial vo vetre a plameňoch, zlaté obruče obopínali jeho mocné predlaktie, a červené pruhy po tvári dávali najavo jeho silu a kontrolu nad Alfou. U žien tento znak neexistuje, namiesto toho máme kruh na čele, jeho plnosť teda naznačuje silu Alfy.

Otcove zbrane sú dôkladne uložené na chrbte a pri páse, je pripravený sa zbaviť svojej prvorodenej dcéry za neposlušnosť a neochotu. Ani jeden z nás v tej chvíli nerozmýšľa nad tým aké to bude mať celé následky, no pokiaľ zomriem kto bude dedičom? Otec by nikdy nezveril kráľovstvo bete či game. Ibaže na to, aby som sa nad tým celým teraz zamýšľala je úplne zbytočné, pokiaľ zomriem nebudem mať v kompetencii riešiť tieto veci.

Cítim na sebe pohľady skromného publika. Boj medzi dcérou a otcom, kráľom a princeznou, dedičkou a dedičom.

Otec sa narovná, plecia vystrie a pôsobí veľmi nebezpečným dojmom, jeho nozdry sa rozširujú v pravidelných intervaloch a sánka sa zatína v nedočkavosti.

,, Varoval som ťa," povie mi otec cez zaťaté zuby, z jeho slov srší nenávisť, " odmietal som zabiť svojho jediného právoplatného potomka, ale vedz že toto rozhodnutie nebudem ľutovať po dnešnom dni kedy si ma zhodila verejne ako kráľa," povie nahlas, a prerývane. Čaká na moju odpoveď, čaká na moju reakciu telom či slovom, no nedočká sa ničoho.

,, Nech sú mi teda hviezdy svedkami," zašepká dostatočne nahlas na to, aby to počul každý, aby každý počul že môj otec ma teraz vyzval na súboj smrti a života. Na boj z ktorého môže vyviaznuť len jeden živý, alebo dvaja mŕtvy.