Zodiac (SK)

Kapitola 59

Ostanem zarazená, pretože má pravdu. Potichu sa postavím na odchod. ,, Je Alfou," poviem tvrdo aby som tak presvedčila samú seba, ,, kráľovnú roztrhá ako každý medveď keď vidí svoju korisť."

Kým odídem z matkinej komnaty, mojím telom prebieha šialenstvo. Potrebujem ho okamžite vidieť, inak sa moje telo zrúti. Je to celé šialené, a hlavne zvrátené. Nie sme ešte ani len manželmi, nie sme vo zväzku ktorý by mal náš vzťah ešte viac prehĺbiť, a ja bez neho nedokážem vydržať ani len 15 minút?! Mám na seba samú zlosť. Nemôžem byť na niekom takto závislá, myšlienky len kričia Maximusovo meno do vetra  a ja proti tomu nemôžem nič schopné vykonať. Ako máme existovať keď sa táto závislosť dokázala vyvinúť tak rýchlo?

Prerývane dýcham, a keď zájdem za roh, opriem sa ramenami o chladnú stenu. Musím sa upokojiť, nemôžem byť na prítomnosti druhého človeka závislá. Začína mi byť pomaličky jasné prečo sa vzťahy medzi Alfami zakázali. Každý bozk, každý dotyk a každé slovo ma uspôsobuje na väčšiu mániu voči tomu mužovi.

Levica vo mne ale prosebne kňučí. Ubíjam tím svoju dušu. To že sa budem strániť Maximusa mi nijako nepomôže. Nikto z tejto generácie ale nemohol tušiť, že láska medzi Alfami naberie až takéto grandiózne rozmery. Všetky problémy ohľadom Zanzibaru, môjho otca či Gringera úplne vyfučia z hlavy. Len sa modlím aby takýto pocit neprežíval aj môj snúbenec, na ňom sa potreba ma vidieť určite neukáže ako smútok. Na tom jeho arogantnom postoji sa tá depresia a úzkosť prejaví agresivitou, a tým som si viac než istá.

Musíme s tým ale predsa nejako bojovať, nemôžeme každé rokovania, schôdze či súkromné rozhovory vykonávať v neustálej prítomnosti toho druhého, musí existovať riešenie ako sa decentne pozbaviť tej túžby cítiť pach, teplo, dotyk, pery na svojom tele. Musí existovať spôsob akým Alfy dokázali existovať v minulosti.

Opatrne, no zároveň v rýchlom tempe sa náhlim dolu schodiskom. Môj Alfa mód v prvotnom štádiu sa dostane na povrch takmer sám, len aby som mohla vystopovať Maximusovu prítomnosť. Akonáhle mi jeho vôňa, ktorá je vďaka tomu že je Alfou a rozplýva sa takmer po celom hrade udrie do nosa, z časti sa upokojím a spomalím. Myšlienky už nie sú natoľko krvilačné, no túžba sa ho dotknúť, a priložiť moje pery na tie jeho stále neminie.

Nasledujem Maximusov pach vanilky a čokolády, zmiešaný s mokrou kôrou smreku. Mám chuť vrieskať, kde ten blázon je? Musím ho vidieť, musím sa ho dotknúť skôr než sa môj Alfa mód dostane mimo mojej kontroly. Toto je hotové šialenstvo! Ako sa mi len preboha podarí vyriešiť tento problém?

Už keď si myslím že sa prepadol pod zem, že muža po ktorom moje srdce vrieska a štiepi sa na malé kúsočky niet, sa jeho príťažlivosť vynorí spoza rohu. Vedel o mne už skôr, práve vďaka sile ktorú mi nechtiac kradne. Skôr než sa stihnem ja spamätať, som pritlačená o stenu s jeho perami na tých mojich, ktoré ma ctižiadostivo prosia o mňa samotnú.

Ten bozk je tak plný frustrácie, až ma bolí každá bunka v mojom tele. Levica prestane konečne vrčať a kňučať, telo sa mi upokojí a uvoľní, čierne mračná odídu z mojej mysle do diale, a ja mu chytím tvár do svojich dlaní. ,, Asi," poviem pomedzi jeho bozky, ,, sme sa," opäť priloží v krátkom bozku svoje pery na tie moje, ,, sme sa zbláznili."

,, Toto," povie a za každým slovom ma obdaruje bozkom, ,, bolo, ,, pritlačí sa na mňa ešte silnejšie, ,, najhorších desať minút môjho života," povie to toľkou bolesťou a pravdivosťou až ma bolí srdce. Vymklo sa nám to spod kontroly. Ako proti tomu máme bojovať? Nemôžeme bez seba existovať, či pobudnúť pár minúť.

,, Prosím povedz mi že si nič nespravil," zastavím ho pred ďalším bozkom. Moje dlane držia jeho ťažkú tvár pokrytú strniskom, a jeho oči svietia s túžbou, žiaľom a šťastím zároveň. ,, Nie, len som vytrhol dvere z pántov," zasmeje sa mi do pier, a daruje mi dlhý bozk naplnený konečne šťastím. ,, Vytrhol si dvere z pántov?!" neveriacky vykríknem čím zastavím jeho paľbu bozkov.

,, Áno bella, pretože nešli otvoriť," usmeje sa na mňa s mužskou príťažlivosťou a pohladí ma po líci. Chvíľu sa upokojujeme opretí čelami o seba, ako dvaja blázni. ,, Čo teraz budeme robiť?" zašepkám so zavretými očami. ,, Pre bezpečnosť dvoranov, by som na tvojom mieste radšej nechodil odo mňa preč," povie pobavene.
,, Takto to nemôže predsa fungovať ďalej," otvorím oči a sledujem naše prepletené ruky.
,, Naši predkovia vedeli prečo to stopli," povie úprimne, ,, ibaže ja už bez teba nedokážem ani len dýchať bella, cítil som sa ako opustené zviera v klietke, bol som rozzúrený, mal som chuť kohokoľvek zabiť..."

Priložím mu prst na jeho ústa. ,, Tak už na to nemysli," pokrútim hlavou a sledujem jeho prenikavo hnedé oči, plné nehy a lásky, ,, teraz už vieme že od seba dokážeme vydržať maximálne šesť minút."

,, Alaïa," nadvihne mi jemne bradu s vážnym výrazom, ,, ja som bol mimo už po troch minútach, môj otec videl na vlastné oči tú zmenu. Bolo to akoby mnou prebehol elektrický prúd a...."

,, Fajn, tak od seba nebudeme odchádzať, ale začneme hľadať spôsob ako si nejako dopomôcť," vzdychnem mu do tváre, ,, nemôže to takto predsa byť celý život."

,, Neprekážalo by mi to," usmeje sa a pobozká ma opätovne na pery. Jeho veľké dlane mi obopínajú môj korzetom utiahnutý pás. ,, Takže môžem ísť s tebou predpokladám aj do tej vojny," šibalsky sa zasmejem a sledujem jeho reakciu. Oči mu potemnejú, a tvár mu zvážnie.

,, Na  to zabudni bella, radšej sa podvolím mágii, ktorá mi dovolí bez teba dýchať na niekoľko hodín, než ťa vystaviť nebezpečenstvu," povie vážne. ,, Nájdeme spôsob," vzdychnem si a odlepím sa od steny, ,, budeme musieť hľadať, bádať a prísť na spôsob ako bez seba existovať aj niekoľko hodín."

,, Dnes je mi to už aj tak jedno," povie keď vyrazíme konečne upokojení dole schodiskom do našej komnaty. Maximus bol do mojej veľkej komnaty presťahovaný so siedmimi batožinami, s ktorými prišiel. Bola mu pridelená aj osobná komnata, hneď oproti mne, teda v otcovej bývalej izbe ktorá už bola dôkladne vyprataná. Bolo mi však jasné, že obzvlášť po dnešku, posteľ v Maximusovej komnate zapadne prachom.