Zodiac (SK)

Kapitola 44

,, Koľko si myslíš že to ešte potiahneš?" opýtam sa razom unavená ako po náročnej práci. Všetko je na mojom tele je ťažké a otupené. ,, Nie dlho Alaïa," zašepká a natiahne sa po moju ruku,
,, nie dlho," zopakuje.

Odpoveďou na jej priznanie o tom, že zomiera je len môj hlasný a mierne frustrovaný povzdych. Nemám s matkou blízky vzťah, celý život sme boli od seba odlúčené, no predsa len si mláďa vždy uvedomí že matka tu nie je, že tá morálna podpora z úzadia je razom preč. Ja sa s tým budem schopná vysporiadať relatívne v poriadku, no čo moje sestry? Matkine dve dcéry ktoré sa od jej sukieň nikdy nepohli? Nepoznajú mňa a ja nepoznám ich, sú ukryté vo svojich komnatách a čakajú na svoj osud ako veľké hriešnice, pritom čistota ich sŕdc je priehľadná ako brúsené sklo. Smrť ich otca sa ich duševne netýka, len krv ktorá tkvie v ich žilách bola putom medzi nimi, neboli nim vychovávané, bité či potupované, matkina dobrota ich ale na zlo sveta dôkladne nepripravila, ako budú schopné prelúskať sa tým život? Budem musieť by ja tou, ktorá ich prevedie cez všetky strasti?

,, Alaïa, " povie potichu a na jej tvári je stále usadený spokojný výraz, ktorý je vyrovnaný s tým že myseľ opustí toto telo čochvíľa a pridá sa k ostatným hviezdam na nočnej oblohe, ,, otec ťa dôkladne pripravil vládnuť. Rozhodnutia ktoré činil boli aj pre neho priťažké, chcel ťa uchrániť svojím svojským spôsobom, a tak ti ubližoval. No nevychovalo to z teba odmeranú kráľovnú? Nedala ti jeho striktná výchova istotu do života popasovať sa s čímkoľvek?"

Skúmavo jej pozerám do oči, zatiaľ čo ona sa zošuchne vedľa mňa a padne na kolená, pričom mi uprene pozerá do tváre. ,, Každý bič ktorý sa zaryl do tvojej kože, každý tvoj víkrik," zašepká a prehltne v bolesti spomienok, ,, ma privádzal ako matku do šialenstva. Tvoj otec to vedel, v každej naše hádke ťa využil ako obeť, každý jeho nezdar bol spôsobený tebou, aspoň tak ti to natĺkol ako dievčatku do hlavy," pohladí ma po dlhých vlasoch, ,, no nikdy si neprestala veriť že si silnou pretože ňou chceš byť, a nie pretože tvoj otec podnecuje zápal v tvojom trápení."

,, Robil chyby, no pokiaľ chcel vedel si ich priznať," zašepkám. ,,  Alaïa, keď si sa vrátila z vojny, na tvojej tvári som nikdy nevidela úsmev len bojovnosť s rafinovanosťou. Bola si ako on, večne ponorená v sebe, v spomienkach, noci si pokojne nespávala ako každý človek čo zažije vojnu a predsa si odmietala spoločnosť na to aby si sa vyrozprávala. Dusíš to v sebe  Alaïa, ešte stále to dychtivo držíš a nechceš sa nikomu vyznať," povie úpenlivo.

,, Nemám komu dôverovať. Koho by vôbec zaujímali problémy druhého? Každý z nás sa v nejakých utápa, tak prečo načúvať problém druhých?" položím jej odmeranú otázku.

,, Pretože vtedy spoznáš kto ťa skutočne miluje  Alaïa," zašepká so slzami v očiach.

,, Nepotrebujem sa nikomu vyznávať," poviem nepohodlne a zamrvím sa. ,, To že niekomu povieš o svojej bolesti  Alaïa, ťa nečiní slabou," stisne mi povzbudivo ruku. ,, Človek rád zneužíva," sarkasticky si odfrknem.
,, Nie človek pre ktorého si stredobodom vesmíru," pokrúti hlavou, ,, tvoj otec do mňa vlieval každý svoj problém či váhanie. Toho statočného muža ktorý mal vždy masku arogancie nasadenú v správnom uhle, som ja poznala ako muža ktorý po večeroch plakal ako dieťa a snažil sa vziať si život," povie so stekajúcimi slzami a šeptom.

,, Alfy nemajú takéto city," pokrútim hlavou. ,, Ste stále ľuďmi," zašepká a prstom mi udrie jemne do hrude, ,, nie monštrami."

,, Otec bol silný, naučil ma nebáť sa, a pokiaľ ku strachu došlo tak to skryť aroganciou a..." matka mi skočí so slzami do reči. ,, A čoho sa bojíš najviac? Pokiaľ si tak silnou Alfou dieťa, tak nemôžeš mať strach, ten svedčí o emóciach a o premožiteľnosti, no zakaždým keď si odmeraná, arogantná a skáčeš do boja tým zakrývaš strach.  Tak čoho sa tak bojíš?" zašepká frustrovane.

Hľadím jej do očí, dostala ma do neopísateľného tranzu. Všetko v okolí tečie pomaly a duní, počujem len tlkot vlastného srdca a pískanie v ušiach.
,, Mužov," zašepkám a sklopím v hanbe hlavu ako porazené. Už jej viac nechcem čeliť pohľadom, kedy ma hypnotizujúc dokáže uviesť do tranzu.

,, Bojíš sa mužov, pretože otec ti ukázal len ich zlú stránku dieťa," povie.
,, Načo sa v tom vŕtať, odpovedala som ti," zavrčím. ,, Akonáhle sa k tebe niekto dostáva do srdca, premáha ťa strach a si agresívne," povie pokojne,
,, to je dôsledok otcovej výchovy a ja to už nijako neovplyvním, no maj na vedomí že jedného muža v živote milovať budeš musieť, nevyhneš sa tomu a tvoj strach sa začne minimalizovať."

,, Na to je ešte priskoro," zhlboka sa nadýchnem. ,,  Alaïa, už teraz si mu podľahla, neklam samú seba," pokrúti hlavou a pousmeje sa nad mojou tvrdohlavosťou. ,, To nebol dôvod prečo som za tebou prišla," poviem a vyzdvihnem ju zároveň so mnou na rovné nohy, ,, uvidíme sa na pohrebe," poviem rýchlo aby som sa vyhla ďalšiemu výsluchu.

Mama sa ukloní a nechá ma v zhone odísť zo salónika. Jej slová sa do mojej mysle hlboko zavŕtali. Venujem pohľad Baurínskej kráľovnej, ktorá sa prívetivo usmeje a ja vyplašene vypadnem z nepríjemnej spoločnosti, ktorá je schopná vidieť  do môjho vnútra. Som však v takom tranze, že si nevšimnem spoločnosť ktorá za mnou zatvára dvere, aby kráľovné mali súkromie.

Hodnú chvíľu stojím na mieste, pohľad je uprený na koberec a v hlave mám prázdno. Nemám ani len nad čím rozmýšľať, pretože komplikovanosť matkiných slov ma hlboko zasiahla. Priznala som jej pochabo svoj strach.
,, Aj moja matka to veľmi rada robí," ozve sa zhlboka Maximus a podíde ku mne, ,, vytiahne zo mňa vždy to, čo si ja chránim."

,, Toto bolo iné," zašepkám, a prehodím si vlasy za ramená, ,, ona to uhádla skôr než som sa jej otvorila," poviem zaskočená s tým že mu tu vyznávam, a nedôstojne sa hodím chrbtom o stenu.

,, Je predsa tvojou matkou," pokrčí ramenami a oprie sa o stenu vedľa mňa. ,, Nikdy sme spolu nerozprávali Maximus, naša komunikácia sa začala pred dvoma dňami na impulz otcovej smrti," potrasiem hlavou. ,, Občas si ako otvorená kniha," pousmeje sa jemne. ,, Sotva ma poznáš," nadýchnem sa jeho vône. ,, A ty sotva poznáš mňa, a obidvaja sa cítime akoby sme sa boli poznali stovky rokov," pozrie na mňa popod jeho mihalnice. V tichosti mi hľadí do očí, a ja sa vpíjam do tých jeho. ,, Zvládneš to," usmeje sa doširoka, ,, nie si ten typ ktorému by sa veci vymykali spod kontroly."