Zodiac (SK)

Kapitola 14/2

Následujúce dni sú plné utrpenia. Vyhýbam sa umelo vytvoreným liekom v prospech dieťaťa, no znemožňujem tým seba samú. Maximus sa niekoľko krát snažil naliehavo prinútiť ma lieky užiť, no moja tvrdohlavosť bola opäť prítomná, čo viedlo k menšej hádke. Preto v krušných minútach odchádzal z izby tam, kde ma nemohol počuť vzdychať od bolesti.

Zhovievavosť lekárov ma však dalo čoskoro do poriadku. Rany prirodzene nezmizli, a ani tak skoro nezmiznú, no opustili ma horúčky a nepríjemne bolesti svalov. Aj prinavrátený hlas bol veľkou výhrou, a preto som tento triumf okamžite využila a doslova som prikázala priniesť mi môjho syna.

Chodiť som stále veľmi svojrázne nemohla. Bola to neistá chôdza človeka, ktorý nepozná svoje vlastné telo, no aj napriek všetkému som dokázala opäť cítiť radosť, a život dieťaťa pod srdcom.

Maximusovi rodičia boli od našej svadby aj mojimi rodičmi. Dovolila by som si ich nazvať o niečo viac reálnymi rodičmi, než tích ktorých mi pridelil osud. Ich starosť a strach o moje zdravie, a o zdravie môjho nenarodeného dieťaťa bola viac než len viditeľná, nehovoriac o láske ktorú mi prejavovali každou sekundou.

Keď mi však Maximus tentoraz veľmi ochotne priviedol malého syna do komnaty, cítila som sa ako lietajúci anjel. Nechcela som myslieť na všetko čo sa mohlo stať, i keď sa nestalo, no pri pohľade na jeho detskú, anjelsky-diabolskú tvár som nemohla nevidieť všetko to nebezpečenstvo ktorému bol vystavený.

Tisla som si ho slabými rukami k telu ako najcennejší poklad, a verte, že na svete som okrem dvoch Maximusov nič cennejšie nemala. Slzy radosti a lásky som nemohla potlačiť, a dieťa mi rovnako zúfalo plakalo do hrude neustále opakujúc ,, mama".

Boli to chvíle, v ktorých som si uvedomila že nič nedokáže nahradiť lásku voči dieťaťu a mužovi. Nedokázala som prestať ďakovať za to, že žijú, a každý večer som mala potrebu zaspávať v tesnom objatí ich oboch.

Tie dni som strávila obklopená ich láskou, no vedela som, že čoskoro budem opäť nútená čeliť krutej realite.

Na štvrtý deň od mojej záchrany som bola v omnoho lepšom stave, a bola som schopná stáť pri okne. Vonku panovala zima v ktorej tkvel mráz, no v komnate praskala kôra suchého dreva. Ten príjemný, slastný dym so štipľavou tóninou mi pripomínal domov a bezpečie.

,, To nemyslíš vážne Alaïa," Maximus zamrmle z postele unaveným hlasom. Bolo skoré ráno, a slnko ktoré sa chystalo vyjsť na horizont pomaličky zafarbovalo oblohu do oranžového purpuru.

Pretočím očami, a za chrbtom sa mi ozve jeho chrapľavo-mužský smiech. ,, Pozor aby ti nevypadli."

Zasmejem sa, a pomalým krokom opäť vojdem do tepla perín. Malý Max spí tesne na Maximusovom tele, ten ho totiž celú noc drtí ako kliešťa, len aby ma v spánku omylom nekopol do brucha. Kavalierské a barbarské zároveň.

,, Teším sa z každého pohybu ktoré mi telo dovolí Max," šepnem, a natiahnem sa aby som ho pohladila po tvári. Strnisko ma pošteklí na brušku prstov.

,, Aj ja som šťastný že je ti lepšie Alaïa," Maximus otvorí oči a zaspato na mňa pozrie, ,, ale nesmieš sa preceniť. Je len zázrak že je dieťa v úplnom poriadku..."

,, Nazýva sa to materská láska Maximus," skočím mu do vety, takže tentoraz pretočí očami on nad mojou zmenou hlasu. ,, Pokiaľ by som zahynula ja, zomrelo by aj ono. Už len kvôli vám trom som si nemohla dovoliť byť sebecká," syknem.

,, Dobre vieš čo by sa stalo so mnou, Á," Maximusov hlas zvážnie, i keď ma osloví zdrobneninou, a opatrne sa nadvihne. ,, Nechala by si nášho syna sirotou."

,, To by som nikdy nespravila," sklopím zrak. ,, Myšlienky na vás boli jedinou vecou čo ma držali pri živote Max."

Maximus sa natiahne, a vezme moju tvár do dlaní. ,, A preto krásavica, tu ustaneš v tej posteli minimálne ďalší týždeň," šibalský pohľad sa naplní úsmevom.

,, Zasa si to spravil," zavrčím. ,, Necháš ma vykúpať sa vo vlastných výčitkách, a potom tým dosiahneš vrchol svojho plánu."

,, Pripisujem si tým ďalšiu čiarku na svoju listinu," vrúcne ma pobozká na pery, čím ma úplne odtiahne na druhú koľaj.

,, Idiot," syknem, no viem že cíti môj úsmev. Preto sa len hrdelne zasmeje do mojich pier, a venuje mi ďalší bozk plný lásky.

V strede sa zamrví malý Max, a otvorí svoje zaspaté očká čím ma privolá ako návnada láka svoju korisť. Žiarlivý chlap-nežiarlivý, preruším Maximusovu špinavú manipuláciu a namiesto toho zaborím tvár do hrude malého syna aby som ho pošteklila nosom. Z hrude sa mu ozve detský smiech, načo sa zasmejem aj ja, aj Maximus.

Kučery sa mi zošmyknú z pliec a celého ho zahalia. To spôsobí ďalšiu vlnu smiechu, a neopísateľné šťastie v mojej hrudi.

,, Mama!" Max už plne prebratý na mňa hľadí s iskrami v očiach. ,, Áno?" otiahnem sa, no držím ho za malú rúčku.

,, Prečo voláš ocka škauedymi slovami?" synček sa z ničoho nič zamračí, a oduje spodnú peru.

,, No samozrejme," frustrovane zavrčím, a venujem pohľad Maximusovi vedľa mňa, ktorý na mňa hľadí víťazoslávnym úškrnom. ,, Mohla som si myslieť že vy dvaja bijete bandu."

,, Chlapi držia s chlapmi že Max?" Maximus do neho štuchne palcom.

,, Ale ja ľúbim aj mamu," synove oči sa doširoka otvoria, a tentoraz sa mračí už aj na Maximusa.

Maximus vystrúha prekvapenú grimasu. ,, Samozrejme!", našpúli pery a chytí mu obidve ruky, ,, veď aj ja ju veľmi ľúbim. Len ma občas neposlúcha."

,, Seriózne Maximus, stále pokračuješ v tej svoje špinavosti?" frustrovane zaborím hlavu do vankúša.

Maximus ma však hrdo ignoruje. ,, Takže mladý muž, kým ja budem preč, ty budeš dávať pozor aby sa tvoja matka nepostavila z postele!" Maximus to povie natoľko vážne, až myslím že malý Maximus praskne od pýcha, že mu vlastný otec pridelil úlohu.

,, Fajn," nahlas vzdychnem, a pozriem na syna. ,, Max, čokoľvek ti vraví tvoj otec je správne, do momentu kým ho neopravím. A práve teraz," venujem pohľad Maximusovi so zažmúrenými očami, ,, tvoj otec rozpráva prvotriedny somariny."

,, Myslím to vážne," Maximus sa ohradí a pozrie na mňa s nadvihnutým obočím.

,, Dobre vieš že skáče ako opička na gumičke Maximus!" precedím pomedzi zuby, ,, čokoľvek mu povieš to spraví!"

,, A to je dôvod prečo mu zdôverujem teba," lišiacky sa usmeje.

,, Idiot," zavrčím svoju obľúbenú nadávku na jeho osobu.

,, Mama!" Max na mňa opäť šokovane pozrie, a prudko sa postaví, takže ma takmer trafí do nosa. Pánboh zaplať za Maximusove stále prítomné ochranárske pudy. Vystrčí ruku na utlmenie nárazu nie len mojej tváre, ale aj tej Maxovej, takže len prekvapene zažmurkám. Ako som sa snažila svojvoľne uhnúť jeho telu, cukla som silene hlavou. Bolesť medzi lopatkami sa tak len zhoršila a vyrazila mi dych.

,, Zasa o ockovi škaredo rozprávaš!"

,, A ty zasa prehnane reaguješ," skrotí ho Maximus, pretože ho vykoľajila bolesť ktorú na mne v danú sekundu videl.