Zodiac (SK)

Kapitola 24

Pociťujem takú veľkú samotu a opustenosť, vzlykám do vankúša aby ma moje stráž počula čo najmenej. Nechcem plakať pre človeka ktorý ma mučil a vzal mi detstvo. Sú tie slzy vôbec pre neho? Nie sú skôr výsledkom veľmi nepokojného a komplikovaného dňa? A presne pri kladení takýchto otázok, sa mi podarí zaspať. Na zmáčanom vankúši.

_______

Obloha je šerá. V podstate sa jedná len o veľkú šedú šmuhu ktorá nemá definovaný začiatok ani koniec. Krehký popol zmiešaný so snehovými vločkami falšuje svoju totožnosť a padá na zem, pokrýva okolitých ľudí, kone a zbrane, vpíja do seba krv ktorú zem odmieta prijať.

,, Generál ," poviem krehkým hlasom. Cítim svoj červený nos, je stuhnutý ako celá moja tvár od nepriateľského mrazu, pery mám popraskané a sú ako drsný blatistý povrch. Prsty na rukách sú ťažšie než kamene v bralách, ich červeno-fialové sfarbenie im zabraňuje v pohybe. No aj napriek tomu nimi opatrne prechádzam po ešte teplom a červenom líci Generála. Pravdou je, že som nikdy nepoznala jeho pravé meno, avšak keď ho každý prezýval Generálom, môjmu mozočku sa to zapáčilo a Generál, statný chlap po tridsiatke s veľkými čiernymi fúzmi, a malými hnedými očkami mi nikdy nezakázal aby som ho takto oslovovala.

,, Generál zobuď sa," šťuchla som do neho teraz silnejšie. Mužova tvár ale ostala aj naďalej len s doširoka otvorenými očami sledovať oblohu. Z kútika úst mu vytekal tenučký pásik krvi.

,, Generál?" opýtala som sa už s lámajúcim sa hlasom. Zvuky blížiacich sa nôh ku mne doľahli pomedzi oslnivý krik mužov na bitevnom poli už príliš neskoro. Silná ruka ma zdrapila sa rameno a vyzdvihla na rovné nohy. Moje skrehnuté telo ledva stálo. ,, Čo tu robíš došľaka!" zvrieskol mi otec do tváre. Prilbica ktorú si dal len nedávno dole ukázala jeho spotené kučeravé vlasy. Neviem či som sa rozplakala zo strachu z otca, alebo zo smrti Generála. Jediné na čo som sa zmohla, bolo ukázať na Generálovú strašnú tvár ktorú zasypávali snehové vločky. ,, Zaspal..."

,, Zaspal?! Si vo vojne niekoľko týždňov Alaïa a ty mi povieš že ten človek zaspal?!" otec sa na mňa besno díva. Moje srdce má vyskočiť od strachu. Udrie ma? Zbičuje ma večer? Vytrhá mi vlasy?

,, Je to Generál, môj priateľ," odpoviem mu slabo. ,, Ten človek nie je tvoj priateľ, ani ním nikdy nebol. Bol to len zasran ktorý sa robil že ťa má rád aby sa mi napchal do zadku Alaïa, a teraz je mŕtvy. Zhnije tu s prachom ako ostatné telá vojakov a ty s tým určite nič nespravíš, a teraz vypadni na bojisko, čoskoro nás ty hajzli aj tak nájdu..." zavrčí a sotí ma dopredu. Unavené telo padne do snehu a ja inštinktívne vystrčím ruku pred seba aby som si chránila tvár pred prípadným otcovým úderom. ,, Na toto nemám čas, ak chceš skapať tak skap alebo vypadni bojovať a zabi tých hajzlov. Ak si myslíš že si nenahraditeľná tak sa mýliš, plodnosť som touto vojnou nestratil," pľuvne predo mňa a vlepí mi facku. Moje krehké telo odhodí jeho demonštratívna sila o chladnú zem.

____

Moje  telo sa narovná v rýchlosti svetla a ja hlasno lapám po dychu. Niečo mi trepoce v hrudi, moje spomienky odchádzajú a pocity ktoré po sebe nechali ako veľkú spúšť ostávajú.
,, Upokoj sa Alaïa," zavrčí vo mne levica, ,, bola to len hlúpa spomienka, teraz ťa už nemá kto ohrozovať."

Hodnú chvíľu žmolím ťažkú perinu, smútok s ktorým som zaspávala odišiel, no prišla frustrácia a strach. Môj otec vo mne zanechal príliš veľa trhlín. V izbe sa rozlieha šero a telom mi začína kolovať adrenalín, je zrejmé že ticho ktoré v hrade prevláda symbolizuje skoré ráno po výdatnej hostine. Zmiešané pocity v mojich útrobách sa snažia samé zosynchronizovať no  medzitým na seba v rýchlosti hodím korzet s čiernymi voľnými šatami. Tie sa mierne ťahajú po zemi a čierny plášť so zlatými brošňami na mojich ramenách dĺžku graduje. Predné pramene svojich dlhých vlasov zopnem v rýchlom uzle a zvyšok vlasov nechám voľne padnúť na celý môj chrbát. Oblečenie ktoré som včera v noci nechala ležérne ležať na dlážke prekročím. Korunu ponechávam v kúte do ktorého sa včera skotúľala, a snubný prsteň mi zdobil prsteň aj počas spánku.

Nech sa služobníctvo diví koľko chce, no v najbližšej dobe ich určite vyhľadávať nebudem. Akonáhle si otvorím dvere z komnaty, zastúpi ma družina vojakov ktorá je snáď už mojou celoživotnou nočnou morou. ,, Chcem ísť sama," poviem tichým hlasom a zastavím ich. Stráž zaujme svoje predošlé pozície, no veľmi neochotne. Riziko toho že ma niekto napadne, obzvlášť za prítomnosti opitých hostí na hrade stúpa, no stráž by zmohla nič proti rozzúrenej Bete, nehovoriac o Alfe. Jedinou strážou som si ja sama. Tichými chodbami sa rozliehajú len moje kroky, na určitých úsekoch stretávam stráž, ktorá si so svojimi protiľahlými partnermi vymení nechápavé pohľady.

Z niektorých izieb je počuť hlasné mužské chrápanie, jediná starosť ktorá mnou prebehne je, aby nikto nepočul môj včerajší večerný plač. Avšak stráž čuší, i keď v noci si menili hliadku s inou strážou. A vôbec, prečo by ma mali zhodiť pred ostatnými? Každý sme človekom, bytosťou s emóciami a každému prináleží to isté právo na prejav citov. Aj keď ste vládcom, Alfom a máte povesť krvilačnej ženy s ohrozujúcou silou. Ten titul je zásluha môjho otca, pre neho hrdý titul, pre mňa potupa.

Zbehnem dole schodiskom a ako očakávam jedáleň je už v pôvodnom stave. Dlážka je na niektorých miestach stále pokvapkaná červeným vínom, a hradom sa nesie štipľavá vôňa, no aspoň je nastolený poriadok. Dnes bude hrad späť ešte dlho. Ticho v hrade ma mierne desí, nikdy tu nepanovalo takéto ticho, hoc bola aj noc. Stráže radi hrávali karty, alebo si vymieňali nechutné poviedky a halami sa rozliehal ich smiech, a to sa dialo v akúkoľvek hodinu.

Je to všetko opäť kvôli smrti môjho otca?  Bol až tak skvelým vládcom aby si zaslúžil toľko ticha a pokoja? Keď on sám spôsoboval chaos a bol jeho definíciou? Opatrne cez západnú bránu vchádzam do súkromných záhrad. Je to miesto ktoré má svoje čaro, no nikdy som na ňom netrávila ani len minimum svojho času. Je to však len ticho prírody ktoré potrebujem aby som sa upokojila, aby som vyhnala strach ktorý mnou koluje a dokázala sa sústrediť na riešenie ďalších problémov.

Opriem  sa o múr z bieleho mramoru okolo ktorého sa točí jemný vinič. Hrozno je ešte stále nedozreté, no jeho listý mi príjemnou vôňou pripomínajú aspoň niečo z detstva, kým som ho ešte mala.  Šero oblohy je tmavšie než to zo sna, a rozliehajú sa po ňom malé obláčiky. Východ slnka sa pomaly blíži, aspoň takým spôsobom to signalizuje spev vtáčikov na neďalekých brezách. No niečo ma z tej harmonickej rovnováhy vyruší.

Je to pach, príliš intenzívny na to aby som ho ignorovala. Smotana s lesným ovocím v mede. To by bol opis upokojujúcej vône ktorá dokázala vyrušiť môj súlad s prírodou.

,, Problémy so spánkom?" opýta sa mužský hlas. V tú chvíľu neviem či ma strasie mojím strachom pre mužov, alebo divným pocitom ktorý mi rozbúši srdce. Vyhľadal ma, alebo je to náhoda? Celý život som rozvážny človek, samozrejme dokiaľ nepríde na intuitívne konanie podľa emócií, no som kompletne rozladená z mužského hlasu? Aké čary spôsobili tento zvrat?

,, Je už ráno," znie moja odpoveď. Neotočím sa k nemu, sledujem ničotu, veľké nič ktoré sa predo mnou rozlieha. ,, Dosť skoré ráno," poznamená. Jeho vôňa ktorú som si všimla až teraz, pravdepodobne kvôli nášmu už druhému stretnutiu zosilnie. Je to muž, ktorého si mám vziať za manžela, muž ktorý ma má chrániť a darovať mi celé svoje srdce. Je to Alfa, rovnako silná, možno len o niekoľko milimetrov silnejšia než ja. A predsa, sa akejsi moci, podarilo rozvášniť srdcia dvom mladým ľuďom ktorý sa ledva poznajú.