Zodiac (SK)

Kapitola 36

,, Vykonáme ako rozkážete Vaše Veličenstvo," každý minister sa hlboko pokloní pri mojom odchode.Neviem či odchádzam s dobrým pocitom, no viem, že jedného dňa táto funkcia pripadne Maximusovi a ja si budem môcť uvoľniť ruky. Otec zo mňa vychoval definíciu krutosti, no matke sa podarilo ju odohnať behom jedného rozhovoru.

Zvyšok dňa sa odohral aspoň pre mňa v mojich komnatách. Utrieďovala som si myšlienky pri okne, sledovala ruch v meste či vojakov na výmene a ich vycvičený pochod do kasárne. Za jeden deň sa toho udialo viac než dosť, a moja hlava už bola čiastočne mimo diania. Bola som vďačná matke za to, že z vlastnej iniciatívy prebrala zariadenie otcovho pohrebu ona, a taktiež za to, ako sa podujala na pohostenie hostí, ktorých by som naopak ja najradšej vyhodila z kráľovstva.

V ten deň, po otcovej smrti mal každý nejakú robotu. Väčšina služobníctva sa nachádzala vo vedľajších komnatách môjho otca a upratovala neporiadok ktorý po sebe zanechal. Starý Gringer na všetko dôkladne dozeral, a pred zvedavými pohľadmi skrýval každý súkromný dokument a osobne ich zakladal do archívov.

Nikto však o jeho smrti otvorene nerozprával, a nikto nikoho neobviňoval. Každý to prijal ako hotovú vec a kňazi sa bez slova zoskupili v kráľovských hrobkách, aby môjho otca prijali na oficiálny odchod z tohto sveta. Moje sestry sa nachádzali na druhej strane hradu, a aj keď už na tomto svete nebol nikto, kto by nám zakazoval stretávanie, ostalo to vo vzduchu ako zvyk.

Každé klopanie na moje dvere som ústavne ignorovala, a po niekoľkých hodinách to väčšina ľudí, služobníctva, ministrov či stráže vzdala. Na obed som odmietla jesť, a naliala si namiesto toho len včerajšiu zatuchnutú vodu z džbánu. Nenazvala by som to trucom, skôr som len chcela ostať sama, pretože som mala pocit že celý svet si dovolil postaviť sa voči mne. Od okna som sa nepostavila ani vtedy, keď zazneli zvony uskutočnenej popravy, a minimálne mne oznámili že tak ako včera Densissimus, tak dnes Zanzibar stratil svojho kráľa.  Nad horizontom sa pomaly zoskupovali tmavé mračná, ako predzvesť búrky, a vietor sa pomaly zdvíhal. Havrany ktoré si sadli na vedľajšiu vežičku sa škriepili o kus handry a preťahovali si ju v tvrdých zobákoch. So záujmom som ich napočítala sedem, no čoskoro jeden po druhom začali odlietať.

,, Sedem.., ,, zamrmlem a zamračím sa. ,, Sedem," opakujem a postavím sa na rovné nohy.

,, Sakra!" zahromžím a vyletím von z komnaty. Stráže si ledva uvedomia že im uteká princezná, a ja sa valím ako veľká voda dolu schodiskom. Občas sa potkýnam o sukne, no rukou sa pridržiavam kamennej steny.

V prudkej zatáčka sa bez rozmyslu rozbehnem priamo do Maximusovej hrude. To že on je tým stvorením ktorý ma dokáže vyhľadať v akejkoľvek situácii kedy potrebujem pomoc mi došlo, a skôr než sa vynoríme spoza rohov mi do nosa udrie jeho vôňa. Predtým než do seba prudko narazíme ma zachytí za lakte a zastaví. V tej rýchlosti by som nás oboch bola schopná zvaliť dole schodmi. ,, Asi ti to došlo rovnako ako mne," skonštatuje zadýchaný. Šokovane prikývnem.

,, Tých lodí bolo sedem," vzdychnem a lapám po dychu. ,, Asi nám zabudli povedať že máme aj rovnaké myšlienkové pochody," uškrnie sa a už bežíme dole schodmi. Nie, v tej chvíli si vôbec nepripadám ako dospelá Alfa ktorá sa má stať kráľovnou, pretože v ten moment keď bežím dole schodmi sa mi pripomenie na pár sekúnd moje detstvo. Je to však len maličký útržok šťastia, takmer nebadaný, spôsobený Maximusom.

,, Kde je tvoj otec," spýtam sa ho keď zastaneme na medziposchodí. ,, Bol na súde," zhlboka sa nadýchne. ,, Čo tam robil preboha?!" nechápavo sa na neho pozriem a prerývane dýcham.

,, Myslíš že by si môj otec nechal ujsť popravu svojho úhlavného nepriateľa?" Maximus mi venuje výsmešný pohľad. ,, Je ale takmer večer, súd sa predsa netiahol päť hodín, voči kráľovi stačilo vydať prostý rozsudok smrti a ďalej sa s ním nenaťahovať," nechápavo hľadím do jeho silnej tváre, ktorá sa mi čoraz väčšmi zdá ako tvár boha. ,, Môj otec nám teraz nepomôže, priniesol si tam fľašku rumu a spil sa do nemoty, triezvy bude až zajtra ráno," vzdychne si frustrovane.

,, Super..." zahromžím a opäť sa spúšťam dole schodiskom , ,, moja matka rieši pohreb otca, a aj tak by nám s ničím nepomohla. Nechcem sa bez rozmyslu vyhodiť do sedla a ísť skontrolovať pobrežia, pokiaľ nemám záložný plán," priznám sa mu.

,, Vojsko nám netreba, pochybujem že na lodi sa bude nachádzať nejaká Alfa, Beta či Gama. Sú tam len prostý vojaci, ktorý sa nechajú odohnať ľavou zadnou," povie sebavedome. ,, Nemôžem to nechať len tak," poviem a ocitnem sa v hale ktorá smeruje do stajní, ,, čo ak by v noci uskutočnili prepad," vzdychnem si. Paholkovia pri pohľade na nás okamžite začnú sedlať naše kone.

,, Skontrolujeme to na každom pobreží, možno mali nejaký plán no my sme im ho prerušili. Mohli odplávať preč bez toho, aby na seba upútali pozornosť," Maximus rozpráva zatiaľ čo hľadí na svojho koňa. Ruky ma prekrížené na hrudi a cítiť z neho vyrovnanosť. Ja som zasa celá bez seba, bude to len dôsledok mojej nerozvážnosti pokiaľ sa niečo stane. ,, Nechce sa mi veriť aby prišiel so siedmimi loďami len kvôli tomu aby požiadal o ruku mojej sestry," vzdychnem si, ,, už teraz ľutujem že som ho pred súdom nevypočula."

,, Všetci čakali že prídeš," podotkne a pozrie na mňa. Ja naopak hľadím na kone ktoré k nám kráčajú. ,, Matkin nápad sa mi pozdával viac," poviem úprimne.

,, Zasvätiť do toho senát?" spýta sa s úškrnom zatiaľ čo preberá oťaže od paholka. ,, Áno," poviem pri vysadaní na koňa za pomoci chlapca. ,, Nebol by som povedal že sa budeš strániť súdu a poprave," premeria si ma. ,, Za svoj život som poslala na onen svet viac ľudí než sa patrí," poviem s hlbokým nádychom, ,, nechcem fungovať podľa otcových chorých predstáv aj po jeho smrti.

Naše kone vychádzajú opatrne von. ,, Ibaže súdy a popravy fungujú v každom kráľovstve," opraví ma Maximus. ,, S veľkou radosťou ti to prenechám," poviem mu úprimne čím ho mierne zarazím. ,, Sakra," poviem keď vyjdeme na nádvorie a uvidíme pred sebou čiernu oblohu. Vietor je silný a v diaľke sa mihotajú blesky. Príliš živá spomienka sa opäť vynorí v mojej mysli.

,, Oci, myslím že by sa nemalo chodiť na vychádzky počas búrky," poviem otcovi keď ma mocnými rukami usádza do sedla pokojného žrebca. Teším sa na prechádzku, no som smutná z výrazu matky. Mama je fajn teta, správa sa ku mne dobre, no dnes je smutná a robí smutnou aj mňa. ,, Zbohom maličká," povie mi matky so slzami v očiach, a pristúpi bližšie. ,, Zbohom? Veď sa ideme len prejsť," zasmejem sa. ,, Ideme!" vyhlási môj otec a naše kone sa rozcválajú. Keby mi niekto bol povedal čo to lúčenie bude znamenať, prebodla by som sa namieste. Svojvoľne.