Zodiac (SK)

Kapitola 4/2

Celý sa napnem a obrátim sa na muža. Musím vyzerať ako besný medveď- ktorým v podstate aj som-, pretože muž sa stiahne do úzadia.
,, Ako viete komu tá krv patrí?" zavrčím výhražne. ,, Šaman," povie jediné slovo a skloní predo mnou hlavu.

                                                                     Maximus

V tom momente nie som schopný tomu veriť. Je absurdné aby sa niečo Alaïi stalo už len z jedného prostého dôvodu. Sme prepojení putom ktoré nejde len tak pretrhnúť, a pokiaľ by bola  v ohrození života cítil by som to, o to predsa medzi Alfami ide!

,, Pokiaľ už nie je príliš neskoro Maximus," medveď sa v mojom vnútri naježí ako nebezpečná stvora, a vycerí zuby. Ani jemu sa nepozdáva táto situácia. Do červena zafarbená obloha vychádza s prichádzajúcim úsvitom. Jej odlesky zafarbujú tróny do krvavej farby, a okolo prelietajúce častice prachu sa usádzajú na mojom oblečení. Po nepriateľoch nie je ani slychu, ani chýru. Len spúšť a smrť ostali ako nezvestné duše v hradbách zámku. Zdupané polia od stovky koní, zapichnuté šípi či vopred pripravené dela na okraji útesov sú jediným náznakom toho, že vpád bol dôkladne plánovaný.

Nie som schopný strategicky rozmýšľať a uvažovať, no viem že v hrade sme museli mať zrádcu. A čo vôbec, vedeli veľmi dobre že Alaïa je rovnako silná ako ktorákoľvek ďalšia Alfa, pokiaľ by sa nesnažila zachrániť život nášho syna, s istotou by skoncovala s tým prekliatym vojskom skôr, než by sa stihli nadýchnuť. Rozhliadnem sa všade dookola. Kedysi pompéznosť hradu je už len búraniskom pochovaným v prachu a malých plamienkoch ohňa.

Z vonku počuť nárek a krik mešťanstva, rozkazy vojakov ktorí sa snažia ochotne stabilizovať celú situáciu, ale aj nárek psov a dupot splašených koní. V diali na suché konáre stromov sadajú krkavce s čiernymi perleťami, a snažia sa vypátrať skazu ktorá by im osladila život.

,,  Vaša Výsosť," muž zopakuje oslovenie s roztraseným hlasom, aby opäť zaujal moju pozornosť.
,, Neverím šamanom," poviem pravdivý výrok a na trasúcu ruku si nasadím koženú rukavicu, ktorá zakryje triašku. Ak zlyhá kráľ, zlyhá ľud. To je dôvod prečo si nesmiem dovoliť zlyhať.

,, To ani my Vaše Veličenstvo. Densissimus týmto ľuďom nikdy neveril, využívali sme ich len na sviatočné obrady, no bol ochotný vstúpiť do útrob a pomôcť pri hľadaní nezvestných. Podarilo sa mu naozaj vypátrať telá zaľahnuté prachom."

Nahlas si vzdychnem, a zídem dole po schodoch od dvoch zvalených trónov. ,, Šaman mohol nájsť dýku od krvi vašej kráľovnej, ale jediný človek na celej zemi ktorý je schopný vydedukovať či žije alebo nie, som ja. O to viac tomu človeku neverím," prudko zavrčím.

,, Prirodzene, Vaša Výsosť," muž sa predo mnou pokloní. Je vystresovaný ako marcový zajac, no snaží sa čo najviac pokorne vykonať svoju povinnosť.

,, Zaveď ma k nemu," poviem pevne, a posledný krát sa rozhliadnem po sále ktorá už nie je sálou. Mám však toľké nervy, že na vnímanie detailov som takmer nemý. Neupokojím sa dokým nenájdem Alaïiu a svojho syna. Keď kráčam dole schodmi do tmavých kútov podzemia, som pevne rozhodnutý že celé prítomné vojsko kráľovstva,  ktoré toto spravilo zabijem bez mihnutia oka.

V tejto situácii mám tri stupne pred kvalitným nebezpečenstvom ktoré bude hroziť. Pokiaľ by zbúrali klenot Densissimusu, akceptoval by som to v značnej miere, a sankcia by ich postihla istotne len prirodzená. No vziať mi tehotnú manželku a syna je neakceptovateľný čin, a len blázon by si bol myslel že to nechám plávať. A všetci to veľmi dobre vedia.

Tváre mužov sú sklonené, a žiadna mi nepozrie priamo do očí. Pred vybuchnutím nemám ďaleko, mám chuť rozbiť všetko na okolo. Vrie to vo mne ako v tlakovej komore, mám pocit že explodujem a zabijem tu každého dookola jediným šmahom ruky.

Snažím sa dýchať, snažím sa kontrolovať a racionálne rozmýšľať. No pudovosť mojej Alfy je tentoraz až príliš silná. Úmysel nepriateľa bol hlúpy, pretože som presvedčený že do pár týždňov budú všetci roztrhaný na márne kúsočky. Všetci do jedného. Nenechám dýchať ani jediného muža, ich ženy a deti. Pretože pokiaľ si dovolili vziať mi to najcennejšie, nebudú ani oni tí privilegovaní to mať.

Chlad v podzemí je to posledné čo mi prekáža. Moja stráž ostane stáť v prvej zatáčke na môj príkaz, a ďalej už pokračujem sám. Aj ja som len človekom ktorý si zaslúži súkromie. Emócie mnou lomcujú v prúdoch hnevu a nenávisti, až do strachu a psychického zrútenia. Nesmú však vidieť na mojej tvári kolaps. Kráľ nesmie byť slabý.

Útroby tohto miesta sú mi známe len preto, že ešte minulého roku tu bol sklad vinice. Vlhkosť sa tu však kvôli teplému letu zmenila, a víno som bol nútený presunúť do západného krídla, kde slnko na hradby dopadalo len počas čerstvého rána. Trvalo necelé dva mesiace kým sme tento komplex premiestnili na mnou určené miesto, a tieto miesta ostali nevyužité i keď mohli pokojne slúžiť ako pivnice či žaláre. Zdá sa však, že v tomto chladnom období je vlhkosť opäť obnovená, pretože kvapky nazbieranej rosy mi dopadnú na tvár.

,, Vaša Výsosť," započujem postarší hlas muža, ktorý na mňa čiernymi očami hľadí zo slepej uličky. Premeriam si ho pohľadom, no jeho suché telo pre mňa istotne nepredstavuje žiadnu hrozbu. Takmer žltkastá brada mu rastie okolo celej tváre, a veľké chlopne sa vezú od spánkov až ku lalôčiku uší.

,, Hovor," poviem ako drzý a nevychovaný pohan. Nemám však čas na zbytočné predstavenia.

Starec sa úctivo pokloní. ,, Kvapky krvi jej veličenstva pane ma sem zaviedli až od vstupného mostu. To znamená že potom jej rany museli byť previazané aby sa zastavilo krvácanie."

,, To znamená že nie je mŕtva?" prebodnem ho pohľadom.

,, Jediný kto pozná odpoveď na túto otázku ste vy, pane," šaman sa opäť ukloní a zároveň chudým prstom ukáže na dôkladne vytesanú šabľu s diamantovým a smaragdovým vykladaním. ,, Krv je tu už vyše piatich hodín."

,, Ako si môžete byť istý že je to jej krv?" zavrčím.

,, Zmluva vašich otcov by vás nespojila," šaman sa na mňa zamračene pozrie, ,, vaši otcovia krv spájať nevedia."

Venujem mu veľavýrazný pohľad z ktorého veľa nevyčíta, no mne je jasné že tento muž stojí za naším zväzkom v detstve. Pokiaľ teda pozná krv Alaïi, tak táto čepeľ bola skutočne zabodnutá v jej tele. Zatnem päste aby som niekomu neuštedril ranu.

,, Jediné čo mi však vŕta v hlave pane je," starec si prejde jazykom po perách ktoré takmer vďaka brade ani len nevidno, ,, prečo by nepriateľ nechával zbraň na mieste incidentu. Som si takmer istý ktorému kráľovstvu patrí!"

Chvíľu mlčím, a venujem pohľad zamračených očí zbrani a stene predo mnou. Zlosť mnou nevysloviteľne koluje, no predsa som schopný rozmýšľať. Alaïa z boja nikdy neuteká. Pohľadom zavadím o mokrý kameň. Moja žena sa postaví pred vojsko s toľkou eleganciou a silou, že po nej slintá každý druhý a ja len pripevnený neviditeľnými reťazami dýcham aby som nezabil celý sprievod. Alaïa sa smrti nebojí, a hlavne pokiaľ sa jedná o život jej kráľovstva. Ale utečie z boja aby zachránila naše deti. Tie tú však nie sú, a nie je o nich ani len jediná zmienka. Zatiaľ čo jedno dieťa nosí pod srdcom, to druhé musí žiť. Alaïa by sa nevzdala tak rýchlo a bezbranne pokiaľ by vedľa seba mala nášho syna!

Bože, v tom momente sa do mňa vleje toľký hnev. Pokiaľ sa niečo stalo môjmu synovi, vyhodím tento hrad do vzduchu.