Zodiac (SK)

Kapitola 39

,, Vážim si že chceš byť šľachetný Maximus, ale takto zamrzneš ty," poviem mu keď si sadá naspäť na svoje miesto. ,, Nerád ti to pripomínam, ale čerpám od teba silu. Nič mi nebude," pozrie mi hlboko do očí aby ma uistil. Zomknem pery do úzkej čiary a prikývnem. ,, Ďakujem," zašepkám a opriem si hlavu o kameň za mnou, snažiac sa ignorovať šťastie v mojom srdci.

Zaspím. Aj za tak neskonale nepríjemných podmienok kedy moje šatstvo je chladné a mokré, a moja pokožka je studená ako ľadovec v horách, sa mi podarí zaspať. I keď sa moje telo nachádza ne nepríjemnom tvrdom povrchu, a každá časť môjho uboleného tela ma štípe. Maximusova ochranárska prítomnosť, ktorá na mňa pôsobí ma jednoducho uspí. Moje telo sa pri ňom cíti natoľko   v bezpečí že dokáže zaspať, a dostať sa do zraniteľnej polohy a ignorovať celý svet.

Nesníva sa mi nič. V pravidelných intervaloch sa zobudím na chlad alebo miernu trpkú bolesť, a cez privreté oči so zaschnutými ústami ktoré by blažene prijali kvapku vody vidím len prísny pohľad Maximusovej tváre ktorá obozretne sleduje v mesačnom svite za stáleho dažďa okolie. Nebola som to ja, ktorá nás sem tak veľkoryso dotiahla, a ktorá sa snažila presvedčiť samu seba že nezaspím? Prečo sa pred týmto mužom nesprávam tak, ako doteraz?

,, Udivuje ma že dokážeš zaspať v týchto podmienkach," povie priam božsky chrapľavým hlasom ktorý mi rozbúši srdce. Stále som v driemotách, telo intenzívne pulzuje viac než pred zaspätím no akosi sa pozviecham a natiahnem sa. ,, Nezaspala by som pokiaľ by som tu bola sama," poviem mu pravdivo a sledujem dážď ktorý sa stráca v tme. ,, Cítiš si už nohy?" pomaly sa na mňa otočí a premeria si ma. ,, Bolesť ustupuje," ubezpečím ho, a snažím sa spraviť mimovoľný pohyb nohou. Podarí sa mi ju pokrčiť, čo ma pomaly preberie z driemot.

,, Nemyslím si že ten dážď do rána prejde," oznámi mi. Sledujeme sa navzájom. Ja s unaveným pohľadom a hlavou položenou na svojich nohách ktoré sa mi podarilo bolestivo, no úspešne pokrčiť, a on s  jeho pohľadom ktorý mi nič nenapovedá. Je silný, nepriehľadný a oslnivý. ,, Vieš že tu nemusíš trčať," pripomeniem mu ospalo a opäť sledujem dážď. ,,  Aj keby som z neznámych príčin chcel odísť Alaïa, nemôžem," povie pobavene, ,, na to už je neskoro."

,, Vravíš to dvojzmyselne?" spýtam sa ho.

Čo ak nevraví len o aktuálnej situácii, no o celkovej problematike. Trápi ho to že je nútený so mnou existovať, a je neskoro z toho vycúvať?

Nahlas si vzdychne a letmým pohľadom zachytím ako prevráti očami. ,, Alaïa to že som prišiel do Densissimu bolo niečo čo sa stať malo. Pokiaľ by sa nenaskytla príležitosť prísť sem na pozvanie tvojho otca, zavítal by som sem sám. Bolo na čase ťa stretnúť. Nemusel som sem chodiť," povie pokojným hlasom. ,, Len som nepochopila tvojej poznámke," pokrčím plecami.

,, Neľutujem nič čo sa stalo, od kedy som sem prišiel. To že som ťa stretol, bolo niečo o čom som rozmýšľal už dlhé roky. Bola si pre mňa vždy len záhadou. Monštrum ktoré mi každý opisoval sa nakoniec zjavilo ako krásna žena s citmi, a to som pochopil v momente keď si sa rozhodla zachrániť svoju sestru," povie so sprievodom dažďových kvapiek. Nemôžem sa na neho teraz pozrieť. Moje líca horia červeňou a srdce sa láme na vášeň. Jeho slová vo mne prebúdzajú niečo nepoznané, a ja sa to snažím zakryť. ,, Nemám dôvod od teba odchádzať. Je na to už príliš neskoro, a viem že to cítiš tiež," povie úprimne.

Vždy som si myslela že je to preafektovanosť ktorá sprevádza každú ženu v románe, keď jej muž vyzná sympatie, a ona sa pod rúškom lásky prepadne do mdlôb. Avšak moje srdce divne poskakuje v hrudi a ja sa cítim na odpadnutie viac než kedykoľvek pred tým. Jeho slová ma postrelili Amorovým šípom, tá mužská arogancia ktorá dokáže ženu priniesť do rozpakov je v prirodzenosti každého, a aj tento princ to dokáže podať elegantným spôsobom.

Nemyslím si že toto je vyznanie lásky, no rozhodne mi potvrdil fakt, že je mojím nastávajúcim manželom ktorému nebudem ukradnutá.
,, Myslela som si že muži majú problém byť úprimnými," podpichnem ho a pozdvihnem hlavu. ,, Nie k žene o ktorej si je istý že cíti to isté, len je nesmelá to ukázať," v očiach mu poskočia plamienky. ,, Stúpa ti sebavedomie," pousmejem sa unavene a potichu sa zasmejem. ,, Toho mám od včera v tvojej prítomnosti viac než dosť," venuje mi krásny úsmev a ja ostanem zamotaná v neviditeľnej pavučinke.

,, Budeme tu flirtovať ešte dlho?" zasmejem sa a opäť si položím ubolenú hlavu na kolená. ,, Aj tak nemáme čo robiť," odpovedá mi pobavene. ,, Dúfam že čoskoro prestane pršať," podotknem a zívnem si. ,, Aj keby prestalo, ty sa nepostavíš ani len na vlastné nohý Alaïa, si vyčerpaná ako po ťažkom boji, a opustila ťa aj tvoja hraná arogancia a sebavedomie," odfrkne si.
,, Zase provokuješ," zavrčím ospalo.
,, Ktosi ťa už len na ten hrad bude musieť odniesť," uškrnie sa.

,, Výnimočne ti to dovolím, no v živote mi to nikdy nepripomenieš," pomaly sa mi zatvárajú oči.

,, Alaïa," hrdelne sa zasmeje, ,, prečo musíš bojovať aj z posledných síl? Odniesol by som ťa na ten hrad i bez tvojho súhlasu."

,, Pri tebe si uvedomujem, že je lepšie sa vzdať, a priznávam to s veľkou hanbou, " zašepkám a ignorujem jeho silu ktorá koluje touto dutinou. Viem že môžem oddychovať a ponoriť sa do spánku. Viem že mu môžem dôverovať. Nepriznám sa mu, no je prvým človekom ktorý sa dostal ku mne tak blízko. A to len v priebehu jedného dňa, tak čo prinesie celý život po boku tohto princa?

,, Už spi," povie jemne a moje telo poslúchne.

Väčšina spánku je bezsenná, no zobudím sa v náruči silného tela ktoré ma nesie ako najvzácnejší poklad.
,, Nesmie sa to dozvedieť nikto z hradu," zamrmlem ospalo. Maximusova hruď sa pobavene zastrasie. Moje oči sú privreté, a telo je unavené viac než kedykoľvek predtým, hanbím sa priznať že som Alfou.
,, Samozrejme princezná," zasmeje sa. Je mi jedno kam kráča, kým ma drží on je mi všetko jedno. Aspoň momentálne.

,, Pátra po vás snáď celé kráľovstvo," povie akýsi hlas v úzadí, nepočujem žiaden dážď, len fŕkot koní. No v tom momente je mi všetko jedno.