Zodiac (SK)

Kapitola 73

Sviece sa sfúknu, mesačný svit naplní našu komnatu a ja zaspávam nahá na Maximusovom tele vediac, že nikto ma nikdy nedostane od toho muža preč. I keby ma mal svojou chuťou pre zvrhlosti zabiť.

Na následujúci deň nemám stále žiadne informácie ohľadom svojich slúžok. V hĺbke duše dúfam že sú v poriadku, pretože v opačnom prípade budem nútená Maximusovi vytočiť krkom. Kvôli jeho majetníckej oplznosti ma pripravil o moje dlhoročne oddané priateľky. Sme budúcou stabilitou dvoch kráľovstiev, no on si musí vykompenzovať svoju zlosť na dvoch nevinných bytostiach, ktoré podľahli spánku. Síce som vykrvácala takmer na smrť, no niekde v hĺbke problematiky, je to aj tak celé jeho vina.

Musím však vrúcne poznamenať, že Maximusov geniálne spontánny plán ohľadom pozbavenia sa tej drtivej potreby sa vidieť každých pár sekúnd skutočne funguje. Moja ubolená duša si skutočne tie dva dni myslela, že sa Maximusa nikdy viac nezbavím. Čisto teoreticky by mi to bolo aj jedno, toho chlapa milujem tak pekelne až ma to utápa, no zároveň by to bolo natoľko obmedzujúce, že vnútroštátna politika, by na tom istotne stroskotala.

Zatiaľ čo Maximus študuje ústavy svojho budúceho kráľovstva v odľahlých častiach hradu, alebo sa venuje svojej kondícii, ja sa podieľam na plánovaní našej svadby s toľkou nevôľou, že ma matka nakoniec s hlasným povzdychom prepustí z komnát. Spoločnosť jej tam aj tak robí ďalšia stovka žien v rôznych postaveniach od šľachtičných, po krajčírky a kuchárky. Tie si pripisujú skvostné vyznamenanie, a stúpa im hrdosť, pretože sa podieľajú na svadbe a korunovácii budúcej kráľovnej a kráľa Densissimusu.

Môj pohľad však zakaždým smeruje von oknom na hlavnú kamenistú cestu, s nádejou že sa Zanzibarovský princ vylodil. Tie dni sa nesú v krušných okamihoch, nemôžem na nič iné myslieť než na to, že je to celé len zrada. Hlavou sa mi motá aj dovolenie Baurínskeho kráľa, je mi jasné že moja sestra sa bude musieť oficiálne a slávnostne vzdať nárokov na Densissimovský trón, no aké opatrenia ešte vyprodukovať, aby sa za tým všetkým neniesol vánok zrady?

V ten deň navštívim aj hrob svojho otca. V tmavej krypte mu položím na čierny mramor lúčne kvety ktoré som nazbierala cestou s pomocou divých včiel.

Na tak ponurom mieste ich istotne nečaká šťastný koniec,  a zvädnú rýchlejšie než sa nazdáme, no predsa len dodajú príjemné oživenie na otcovom hrobe, ktorý sa majestátne týči vedľa hrobky jeho rodičov. Rodinná krypta v sebe ale nesie veľké tajomstvá. Najstarší príslušníci môjho rodu sú pochovaní v hlbokých útrobách podzemnej hrobky, a desí ma fakt že jedného dňa tu budem pochovaná aj ja.

Uplynú ďalšie dva dni a moja matka oficiálne vyhlási dátum svadby a korunovácie, o dva týždne. Počúvam to síce veľmi šťastne, no zároveň mi zviera hrdlo. Byť kráľovnou bude....nebezpečné. I keď pravdou je, že môj život nesie isté riziká už od prvého nadýchnutia. Aj tak plánujem všetku zodpovednosť prenechať svojmu budúcemu manželovi.

Nyagaro chodí ale s viac sklesnutou hlavou než ja. Ovisnuté plecia sú mi signálom, že dievča je z toho vykoľajené viac než som ja samotná. Trápi ju fakt, že jej možno budúci manžel neprichádza presvedčiť jej staršiu sestru o svojom reálnom počine. Nyagaro svojho budúceho manžela nikdy nevidela, a predsa ho pred verejnou mienkou chráni ako klenot v šperkovnici.

,, Vaše Veličenstvo," zastaví ma v skoré ráno vojak, na ceste do jedálne. Maximus sa celý napne, a jeho jemné črty sa zmenia na ostré a chladné.  Nad jeho aktom len pobavene prekrútim očami. Vedela som že prehĺbiť náš vzťah do úplnej intímnosti bude riskantné, no z môjho snúbenca je posledné dni náladová šelma, ktorá pohľadom zabíja každého muža v mojej prítomnosti. A síce mi jeho ochranársky pud veľmi lichotí, nemusel by sa nazdávať, že si na mňa bude nárokovať postarší štyridsiatnik  z kráľovských légií.

Otočím sa na vojaka, ktorý zaujme pozíciu v poklone a čaká na moje vyzvanie. Premeriam si jeho statnú postavu letmým pohľadom a pokyniem hlavou. ,, Jeho Veličenstvo sa dnes vylodilo na južnom cípe, princezná," znie konečný verdikt vojaka. Nebyť Maximusovho pevného tela, asi by som sa vrhla na vojaka a šťastím mu bozkami obsýpala pigmentom poškvrnenú tvár. Skôr než to šťastie dám na sebe vizuálne poznať, mu poďakujem a nechám ho odkráčať.

,, Toľká radosť," zavrčí Maximus a premeria si ma z vrchu. Po tejto správe som zabudla na hlad či smäd. Konečne môžem spoznať aká kalosť či nekalosť sa skrýva za činmi Zanzibaru. A hlavne, vídať Nyagaro bez úsmevu mi v poslednej dobe len vŕta dieru do srdca. Čím skôr jej oznámim svoje vyhlásenie, tým rýchlejšie sa s tým zmieri. Je teda už len na mne, či sa rozhodnem Zanzibar prijať, alebo nie.

Našťastie, Maximus sa rozhodne po zvyšok našej cesty do jedálne mlčať, no dáva mi jasne pocítiť svoju arogantnosť. Nech vám to pripadá akokoľvek absurdne, toto je ďalšie prekliatie Alfy. Nekontrolovateľná žiarlivosť nad maximálnou somarinou. Mužom ale stačí vidieť úsmev na tvári ženy ktorá myslí na druhého muža, hoc len z politického aspektu, a hneď sa žiarlivosť dostavuje v opojných vlnách. Ignorujem svojho snúbenca a jeho nepriame poznámky počas jedla, a vyhlásim to pred svojimi sestrami a matkou. Samozrejme že publikom sú aj ostatný mešťania či monarchovia ktorý v hrade žijú. No tí sú pre mňa nepodstatní, a preto im neprikladám žiadnu váhu.

Oči mojej sestry zablikajú rovnakým šťastím. I keď tie jej vzplanú v nádeji že princ bude milý a pekný, moje prebliknú v túžbe mu vraziť dýku do srdca skôr, než tak spraví on. Nedôvera voči Zanzibaru je majestátnejšia než si ktokoľvek iní pomyslí.

Ku večeru som už usadená na tróne v hlavnej hale. Vyžiadala som si na túto situáciu súkromie, a moja matka to s nevôľou akceptovala. Jediný kto bol v hale pri tróne skôr než ja, bol Maximus. Avšak jeho bojová nálada, ruka na meči a mlčanlivosť ma len usvedčili v tom, že radšej zavriem ústa a vypočujem si princa Zanzibaru ktorý mal každú chvíľu dôjsť do môjho hradu.