Zodiac (SK)

Kapitola 77

Pre Maximusa som schopná obetovať aj poslednú štipku svojej sily. Viem že to nespravil úmyselne, ani jeden z nás nevie ako máme kontrolovať svoju silu a naše puto. Nevieme, na akom neobjasnenom princípe fungujeme. No pokiaľ som mu touto bolesťou zachránila život, obetovala by som sa ešte raz.

Zobudím sa okamžite, keď bolesť a slabosť začne pomaličky opúšťať moje telo. Nemôžem síce hovoriť o prinavrátenej sile, no aspoň z miernej časti dokážem ľahšie dýchať a oči sú opäť ľahké ako pierko. Matka ma po celý čas neopustila, verne stála vedľa mňa, a držala ma v kresle so všetkou silou, len aby som nespadla na tvrdú dlážku.

Od tej slabosti som omdlela na pár krátkych minút, no za ten čas dokázala šikovne preniesť kožené kreslo, a vyložiť mi naň nohy. To, že krv pošpinila moje šaty, a že nosné dierky mali vrstvy zaschnutej krvi v otvoroch bolo jedno nie len matke, ale aj mne.

Cítila som sa ako po spáse, pretože moje skrehnuté telo nebolo v bolestivej kŕči. Moment, kedy Maximus musel bojovať strastne proti pliage kráľovstva, sa preukázal na mne vysatím všetkej sily. V ušiach mi prestalo pískať, a matka ma nežne pohladila po líci.

Prehltla som lepkavé sliny, no trpko som to oľutovala. Krv z kašľu sa prilepila na podnebie, a vo mne to vyvolalo len pud niečo vydáviť. Našťastie som sa ovládla a upokojila.

Keď som ju usvedčila v tom, že som schopná ostať ležať v kresle aj bez toho, aby ma podopierala, šla zavolať na Nyagaro. Veľmi nechcela spôsobovať rozruch u poddaných. Táto informácia by sa šírila rýchlosťou svetla, a kým by došla ku bráne kráľovstva, stala by sa z nej úplne prekrútená lesť.

Trvalo ešte pár minút, kým som začala pociťovať prekrvovanie v nohách, ktoré ma usvedčilo v tom, že životu dôležité orgány fungujú tak, ako majú. Keď pominul prvotný šok, začala som sa sústrediť na stuhnutý chrbát. Trapézy boli ako kameň v ľudskom tele, a bolel ma každý mimovoľný pohyb.

Krv v ústach, a v nose bola však natoľko neznesiteľná, že som sa rozhodla postaviť sa sama. Slabé ruky vyvinuli najväčšiu silu akú mohli vyprodukovať, no bezvládne som sa zviezla do kresla. Po líciach mi opäť začali stekať trpké slzy zármutku a potupy. Nebola som zvyknutá na takúto slabosť, pre Alfu akou som ja, je to len veľmi potupujúca záležitosť, a hanbím sa za túto bezvládnosť.

Matka si na pomoc nepriviedla len Nyagaro. Témari vkročila do izby ako plachá laň, a vyplašene sa obzerala po mojej  komnate, v ktorej nikdy pred tým nebola. Vlastne, skôr by som bola povedala že v tejto časti hradu nikdy pred tým nebola, vzhľadom na to, že tu prebýval kráľ a jeho najstaršia dcéra. Boli sme obávanou legendou hradu, a každý mal strach sa priblížiť ku schodisku, ktoré viedlo sem, do útrob a pelechov príšer.

Našťastie Nyagaro, aj napriek viditeľnému zármutku, bola schopná ku mne láskavo pristúpiť a úzkostlivo mi zotrieť slzy. Takéto rodinkárstvo pre nás vôbec nebolo špecifické, no padlo vhod. Bola som rada za rodinu, ktorú som spoznala za posledné dva týždne natoľko, až som mala pocit že sú perfektnými vzormi sestier a matiek.

,, Raz sa vydáš Nyagaro," zašepkám skrehnuto a ospravedlňujúco sa na ňu pozriem. To s akou obviňujúcou nervou som mala chuť obviniť ich hlúpy akt voči kráľovstvu, som teraz musela bolestivo prekročiť a ospravedlniť sa aspoň takýmto spôsobom. Pokiaľ by som zakročila rázne a v čas, nič by sa nebolo stalo.

,, Prestaň rozprávať," zahriakne ma jemne, a opatrne mi zopne predné pramene dlhých vlasov, aby sa nemáčali v krvi, a neprekážali pri umývaní.

Matka ma s pomocou plachej Témeri, ktorá nevydá ani len hlásku, a vyhýba sa mi pohľadom, zovlečie zo mňa oblečenie a nechá ma len v bielej košeli.

Telo nepotrebuje kúpeľ, veľké šaty si odniesli svoju daň, no tvár mam nasiaknutú železitou chrastou, a matka sa horúcou vodou snaží zotrieť čiernu krv z mojej tváre. Nič nevravím, len so zavretými očami ticho plačem. Nie len že je to neskutočne ponižujúce, ale taktiež ma bolí fakt, že sa nemám komu vyspovedať a priznať. Matka ma len ťažko pochopí, a o sestrách ani nehovorím.

Jediný človek ktorý by ma od toho všetkého chcel úprimne dostať, je na kilometre vzdialený a istotne vyčerpaný bojom.

A keď slnko zapadne za horizont, a ja s bolesťami hlavy zaspávam v perinách, uvedomím si, že Maximus svoj sľub nedodržal. Nevrátil sa ešte v tú noc.

_______________

Detský smiech sa rozozvučal v západe slnka, a steblá trávy sa natiahli za horúcim bozkom lúčov.

,, Koľko hviezd vidíš na oblohe dieťa?" opýtal sa lev dievčaťa. To skákalo v zlatistej oáze západu slnka a vyzeralo nad údolia. ,, Nevidím žiadne," odulo spodnú pery a zarazilo sa.

,, Žiadne?" opýtal sa lev hrubým hlasom, ktorý ste mohli počuť takmer všade.
,, Žiadne," potvrdilo mu dievčatko smutne a sadlo si do trávy vedľa neho.

,, A čím je slnko?" lev pozdvihol veľkú tvár ku slnku a žmurkol v osilnivom jase.

,, Horúcou guľou na nebi," povie dievčatko.

,, A čím je hviezda?" pozrie na ňu v bázni.

,, Hviezdy sú duše našich predkov," povie dievčatko sebaisto.

,, A ako asi vyzerá hviezda z blízka?" lev prižmúri oči.

,, Je to priehľadná guľa," dievčatko sa zhlboka nadýchne, ,, v ktorej spí človek."

,, Hviezda je taktiež žeravou guľou," opraví ju lev.

,, Takže...," dievčatko sa zamračí, ,, takže hviezda je taktiež žeravá guľa?"

,, Áno, hviezda je taktiež žeravá guľa," lev prikývne veľkou hlavou.

,, Tak...akú dušu potom nesie slnko?" dievčatko sa pozrie na leva.

Lev dievčatku neodpovie, a dieťa čoskoro zabudne na túto idylku. Až po hodinách strávených v lesnej aleji, sa lev otočí a pozrie sa na fialovú oblohu, pri svojom odchode. ,, Skôr aká duša nesie slnko."