Zodiac (SK)

Kapitola 5/2

Alaïa by sa nevzdala tak rýchlo a bezbranne pokiaľ by vedľa seba mala nášho syna! Bože, v tom momente sa do mňa vleje toľký hnev. Pokiaľ sa niečo stalo môjmu synovi, vyhodím tento hrad do vzduchu.

Maximus

,, Odíď," poviem maximálne netaktne šamanovi. Ten sa ukloní a decentne vycúva z uličky. Pleseň sa máča na kamenistom povrchu v každom rohu. Vlhkosť ktorá sa mení na kvapky hlinitej vody steká po obvode múrov, a čepeľ dýky pomaly stráca krv Alaïi v maličkých vlnkách. Som ako na nožoch a len s veľkou sebakontrolou odmietam vypustiť Alfa mód na povrch. Musím sa ovládať, v opačnom prípade to bude mať nie len tragické následky, ale môžem prísť aj o cenné informácie.

Tá dýka tu neostala len tak. Istotne ju páchateľ mal v úmysle vziať so sebou, no nepočítal s prefíkanosťou mojej ženy. Pokiaľ má Alaïa v kompetencii niečo vykonať, vykoná to. Za tri roky manželstva som sa naučil že je ochotná pre tých ktorých miluje obetovať aj vlastný život. Jej niekdajšia obozretnosť a chladnosť pominula v momente kedy sme sa do seba skutočne zamilovali, ale črty jej znežneli až  v tehotenstve.

Od toho momentu som zasa ja nepociťoval nič iné len potrebu ju chrániť, a každý krok od nej mi spôsoboval doslovné muky. Alaïa žije, to je fakt ktorým som si stopercentne istý. Pokiaľ by bola mŕtva, prebodol by som sa už dávno svojvoľne mečom. Naše spojenie však nie je narušené, a o to väčšiu nádej mám že ju nájdem a pomstím.

Musím sa však odosobniť, čím viac na ňu myslím, a na moje dieťa ktoré čaká, mám chuť zavraždiť holou rukou každého. Moja spontánnosť by bola zradná a osudná, nesmiem podľahnúť Alfe ktorá sa vo mne vražedne vrtí.

Kým do ruky beriem chladnú a mokrú dýku, ktorej povrch ma poškvrní hrdzavou vodou a krvou, privolám svojho medveďa na preskúmanie útrob. Alaïa by nedopustila aby sa nášmu synovi niečo stalo, a som si viac než len istý, že dôvod prečo prestala bojovať, bolo fiasko a spôsob ako presmerovať pozornosť na seba.

,, Upokoj sa," medveď na mňa zavrčí, a veľkým telom sa oprie o mokrú stenu. ,, Dostanem z teba besnotu."

,, Ako sa mám podľa teba uvoľniť!" zvriesknem. V celom tele mám triašku. Strach a hnev, nebezpečná kombinácia nevyspytateľných emócii má doslova zachváti ako panika.

,, Maximus, Alaïa žije. Vieš to rovnako tak, ako to viem aj ja." Medvedie oči sa zahľadia do tých mojich so snahou ma upokojiť. ,, Je tu jej pach. Na tejto stene," pozriem sa smerom, kam hľadí.

,, Je tam stena ty idiot," zavrčím, a agresívne hodím čepeľ o zem. ,, Nič, je tam nič!"

,, Je to krypta," medveď zahrmí hrubým hlasom, a spod veľkej papule mi ukáže veľké žlté zuby.

,, Densissimovci v tomto boli veční experti, a nikdy ich v tom nepredčil." Medveď opatrne podíde ku stene.
,, Funguje to na princípe krvného príbuzenstva Maximus," medveď sa otočí mojím smerom. ,, Osoba ktorá je vo vnútri musí mať tvoju krv aby sa z krypty mohla dostať. Pach je starý päť až šesť hodín, no to nič nemení na veci."

,, Odkiaľ to vieš," zmraštím obočie, a prerývane dýcham. Svalstvo na tele mám napnuté.

,, Som tvoje znamenie Maximus. Nevezmeš piesok z celej pláže do jednej dlane, rovnako je to aj s vedomosťami."

,, Max je tam?" šepnem, a v krku sa mi objaví veľká guľa bolesti. Predstava že môj malý syn trpel v plači a strachu v akejsi čiernej diere ma trhá na kúsky.

,, S najväčšou pravdepodobnosťou tu Alaïa zanechala tu dýku aby ťa nasmerovala. Ten šaman s ňou už ale hýbal, čo znamená že mohla byť pred tým v úplne inej pozícii."

,, A čo mám teraz robiť?" zavrčím, a pozriem medveďovi do očí. ,, Prilož krv na kameň," znie jeho posledná rada skôr, než stratí hmotnú podstatu.

Dlho nad tým nerozmýšľam, vytasím svoj meč, a skôr než telo stihne zareagovať na bolesť, si prejdem ostrím mečom po dlani. Krv sa začne valiť vo veľkom množstve, vzhľadom na to že z môjho adrenalínu som spravil hlbší zárez než bolo potrebné.

Predstava že môj syn je nažive ma ale drží nad vodou. Pokiaľ ho tu nenájdem, pravdepodobne sa psychicky zrútim.

Zakrvavenú dlaň priložím na mokrý kameň, a zatnem zuby keď mi špina a vlhkosť prenikne do tela. ,, Si predsa dajaký chlap Maximus!" syknem, pretože bolesť sa začína stupňovať. Čoskoro mi však dôjde, že bolesť je spôsobená mágiou a nie špinou. Neviditeľné častice teda musia kontrolovať moju identitu. Znamená to teda, že môj malý synček je tu skutočne zavretý pod snahou záchrany svojej matky?

V tom stena predo mnou zmizne, doslova sa vyparí akoby to po celý čas bola len neviditeľná barikáda mojej narušenej psychiky. Pretože, pre muža snáď nie je nič horšie než to, že vám vezmú dieťa a tehotnú manželku.

Kameň nahradí už len cela, tá je však len slabo privretá. ,, Bože, prosím nech tu je, prosím nech tu je." Aby som bol úprimný, bolesť na srdci zo mňa robí chorého človeka, a nie kráľa či silného muža. Teraz však musím zachrániť to čo potrebuje moje srdce, inak stroskotám na najbližšom útese. Cela je čierna, prirodzene, nenachádza sa tu žiadne okno, no je priestranná. Súdim tak podľa miernej ozveny.

V tom započujem tichý prestrašený vzlyk. Hlas anjelika ktorý ma budil každé božie ráno. Padnem na kolená ako prvotriedny hriešnik, a vďaka Bohu, že tu so sebou nemám stráž a oni nevidia svojho panovníka v slzách a na zemi. Môj syn si možno nie je istý kým som, a naďalej prežíva muky, no ja, aj napriek tomu že len nemo vidím jeho schúlenú siluetu pri mokrej stene viem že je tam a žije.

,, Max," šepnem vo vzlyku. ,, To som ja. Ocko je tu," šepnem, a nejako sa k nemu priplazím. Cez slzy ledva vidím jeho roztrasenú postavu, no celý sa trasie a myká. Chvíľu je ticho. Potom sa jeho tvárička zmraští do bolestivej grimasy, a s veľkým plačom sa mi syn hodí do objatia.

Tak tuho ho objímam. Tá úľava z toho, že moje dieťa je nažive ma úplne ochromí. Maximus mi vrieska do hrude, a malými rúčkami mi krčí len plášťa. ,, Ocko," vzlyká trhane. Pobozkám ho  na jemné vlásky ktoré páchnu za dymom. ,, Som tu zlatko," stisnem ho ešte pevnejšie,
,, už si v bezpečí."