Zodiac (SK)

Kapitola 6/2

Tak tuho ho objímam. Tá úľava z toho, že moje dieťa je nažive ma úplne ochromí. Maximus mi vrieska do hrude, a malými rúčkami mi krčí lem plášťa. ,, Ocko," vzlyká trhane. Pobozkám ho na jemné vlásky ktoré páchnu za dymom. ,, Som tu zlatko," stisnem ho ešte pevnejšie,
,, už si v bezpečí."

Nechcem si ani len predstaviť, čo za hrôzu si Maximus musel prežiť. Uvedomujem si však, že pokiaľ by Alaïa nekonala  v prospech nášho syna, následník trónu by bol mrtvý, a moje srdce zničené.

Dieťa sa ma však odmieta pustiť, preto zmužniem čo najskôr, a vyvediem nás z temnoty podzemia. Kým vydávam rozkazy za pochodu, Max s hrôzou hľadí na tú spúšť a cmúľa si palec. Na líčkach má stále zaschnuté slzy, no z hrude sa mu nederú  bolestivé a vystrašené vzlyky.

Drží sa ma okolo krku ako kliešť, a preto kráčam opatrne po každej kôpke popola. Hlavný generál dostane môj zastupiteľský post, a prijme ho s veľkou zodpovednosťou. Nie lenže bude treba hľadať mŕtvych, a urobiť s celým komplexom poriadky, no zároveň bude potrebné vyriešiť finančné záležitosti, a dopriať poškodeným rodinám útechu aspoň v tejto sfére.

Generál si zvolí pod seba ešte niekoľko plukovníkov, ktorým doslova roztriešti svoju moc a dá im plnú kompatibilitu na to, aby boli schopní vydávať rozkazy. Odchádzam so zastretým svedomím, pretože hoc viem, že kráľovstvo v tomto žalostnom stave ostalo v serióznych rukách odhodlaných vojakov Densissimusu, neostal tam kráľ. Pred odchodom však nechám odoslať niekoľko listov spojeneckým kráľovstvám, a svoju matku žiadam o akutný príchod na Densissimusovskú hranicu s  Baurínskom, do palácu ktorý bol vystavaný na počesť mojej a Alaïinej svadby.

Palác je veľmi praktický už len z toho hľadiska, že z Baurínskeho hlavného mesta je to na tento komplex len dve hodiny cesty a z Densissimusovského hlavného mesta štyri hodiny cesty. Dúfam že holuby nás v tejto situácii nezradia, a dorazia nie len do Baurínska, ale aj otcovi na front, bratovi na Uzugradskú baštu a do paláca pred naším príchodom.

V prospech svojej rodiny však musím túto formalitu prepojenú so zodpovednosťou odstrčiť bokom. Vrátim sa skontrolovať situáciu na Densissimovskú trosku kedysi veľkolepého hradu čo najskôr budem môcť, no teraz potrebujem zachrániť svoju tehotnú manželku a odviesť syna do bezpečia. Som si vedomý toho, že nie každý z poddaných mi to uzná zo rozumné a vhodné, no tým že nosím korunu to zo mňa nevycicia pochabo a bezcitne všetok súcit.

Jedná sa o veľmi chaotickú situáciu, no zvyšok kráľovstva, ako som sa dozvedel od hlavných ministerstiev v regiónoch je v poriadku a bez akejkoľvek hrozby. Nechal som však po guvernérovi odoslať okamžitý príkaz stanného práva, teda okamžitú vojenskú situáciu ktorá by mala zabezpečiť aspoň istú bezpečnosť obyvateľov.

Hlavné mesto Densissimus však utrpelo značné škody, a to nie len materiálne. Dúfam však, že mnou zvolení zástupcovia budú schopní túto bezočivú situáciu vyriešiť.

Za určitého sprievodu sa dostavím ku svojmu žrebcovi. Vojak mi vezme syna z náruče, no kým vysadám na tvári sa mu začne objavovať panický pohľad, preto mu opakujem že hneď ho vezmem naspäť. Maxa táto skutočnosť však neupokojí, a keď ho už mám bezpečne v sedle pred sebou, stále sa trasie strachom, a pevne sa ma drží ako medvieďa.

,, Družina je pripravená Vaša Výsosť," vojak s mosadznou prilbicou sa na grošovanej kobyle postaví predo mňa bez zástavy, aby sme nepriťahovali veľkú pozornosť zúbožených ľudí.

,, Päťka predo mnou, trojka za mnou," poviem pokojne, aby Max videl že nie som rozhodený. To však samozrejme nie je pravda, no musím hrať pretvárku aby som ho nevystrašil. Syn si opäť začne cmúľať palec, a hoc som ho za to v minulosti veľa krát káral, dnes som z celej situácie tak veľmi rozhodený, až je mi to jedno.

Akonáhle sa kone rozcválajú, Maximus sa chytí oboma slabými rúčkami a pripomenie mi nevinnú opičku ktorá nechápe čo sa stalo. Koňa ledva riadim jednou rukou, no zviera beží za piatimi koňmi pred nami inštinktívne, a zároveň berie ohľad na jazdca s dieťaťom.

Starý, no predsa vitálny žrebec si za náš spoločný život prežil mnoho nebezpečných situácii popri mojom boku, a preto dôvera v tohto koňa je väčšia než v akéhokoľvek iného.

Počas jazdy máme niekoľko polhodinové prestávky, čo logicky našu cestu len predĺži. Čím ďalej na východ pokračujeme, tým horšie je počasie, a ranný chlad so snehom tomu nenapomáha. Z koní sa odparuje pot, a stúpa vo veľkej kondenzácii do hora. Vychodená blatistá cesta roľníkmi nás však vedie bezpečne na miesto určenia.

Maximusa zabalím do svojho koženého plášťa, a syn sa mi privinie bližšie na hruď. Je mu zima, no je v bezpečí, a to je to najviac dôležité. Počas celej cesty však nepovie ani len slovo, a keď sa mu nejaký vojak snaží ponúknuť hoc zavarený kus jablka z leta, syn sa len vystrašene pritlačí bližšie ku mne.

Palác sa pred nami zračí až o osem hodín neskôr. Hlboký sneh je však už narušený kolesami vozov, a konskými nohami. V oknách sa zároveň svieti, a pred prvou bránou už je zastúpená hliadka. V tomto paláci, o ktorom by široká verejnosť nemala vedieť sme viac než len v bezpečí. Väčšinou tu s rodinou trávim leto, a obzvlášť Maximus miluje motýle ktoré sa často krát preháňajú po okolitých lúkach.

Zima však tomuto odľahlému miestu dodáva len na okázalosti. Pálený mramor je na každom kroku, a zlaté rímsy po obvode len spôsobuje pompéznosť. Som rád že doposiaľ šlo všetko podľa plánu. Cesta prebehla bezpečne, počasie sa ešte len začne zhoršovať ku večeru. Služobníctvo stihlo dôjsť práve v čas, no palác je stále chladný.

Keď sa Maximus zošmykne zo sedla do mojej náruče, v tomto momente vybehne z palácových presklenných dverí moja histerická matka. Očividne je jej jedno že si premočí lem šiat, a topánky, skočí do tej kopy snehu ako bláznivá ženská i keď viem, že do teraz tŕpla vo veľkom strachu.

,, Bože môj!" hodí sa mi okolo krku, a v rýchlosti pobozká Maxa na studené líčko.

,, Veď je celý premrznutý!" skríkne, a vezme mi ho. Moje ruky sa konečne uvoľnia, a zdá sa, že Maximus dôveruje svojej babke rovnako ako zvyšku rodiny. S veľkými vystrašenými očami však sleduje okolie, a opäť si začne cmúľať palec.

,, Otec je už tu?" opýtam sa, keď nám paholkovia otvoria vstupné dvere do paláca, a ja si otrepem čižmy od snehu na červenom koberci.

,, Nie, ešte nedorazil, z frontu je to dlhšia cesta," povie prísne, a pobozká Maxa na čelo.

Keď konečne vkročíme do komplexu prepychu, zhodím zo seba plášť, rukavice a hrubý kožuch. Hoc v paláci skutočne nie je práve najteplejšie, mne je horúco.

,, Kde sú všetci?" pozriem na matku, a tá kývne na chodbu pred nami. ,, V dolnom salóne."

,, Kto každý prišiel?" nadvihnem obočie, zatiaľ čo paholok zbiera moje rozhádzané veci.

,, Len ja s mojou družinou a Adler," šepne, a prehrabne Maxovi mokré vlásky od snehu.