Zodiac (SK)

Kapitola 2/2

O hodinu na to, sme už obidvaja voňaví a zaspávame v tesnom objatí. Jediný kto chýba, je Maximus.

V noci sa zobudím na výbuch. Hradom preletí vlna otrasu, a zo stropu sa zosype malá časť prachu a omietky. Som v takom veľkom šoku, že len inštinktívne vezmem malého Maximusa na ruky, a pribehnem k oknu. Dieťa v mojom náručí nesúhlasne zamumle, no ďalej spinká, rovnako ako aj jeho nevinný súrodenec v mojom lone. Som kráľovnou, kedysi som nepoznala strach, no od kedy som na svet priviedla prvého potomka, prechádza mnou vlna strachu v každom nebezpečnom momente. Srdce mi vynecháva údery, a chvíľu len márne premýšľam nad tým, čo sa deje.

Všetko dôležité, čo srdce potrebuje k životu opatrujem v náručí a lone. Sestry sú vydaté, a matka odpočíva v hrobke vedľa otca. Šľachta je mi  ukradnutá, a môj manžel bojuje na fronte.

Keď sa však hradby rozpália v plameňoch, a slama sa pohltí do žiare smrti, tuším, že musím konať. Položím Maxa naspäť na posteľ, a v rýchlosti sa oblečiem do tenkých bordových šiat. Ruky sa mi trasú, srdce bije ako o preteky. Mám pocit že zabúdam dýchať. Z nádvoria počujem krik mužov, a beh koní ktoré istotne utekajú pred požiarom.

Uvedomujem si, že táto situácia nenastala náhodne. Niekto napadol môj hrad, môj domov a moje sídlo. Napadli ho v domnení, že môj manžel bojuje na fronte, zatiaľ čo jeho manželka hovie s deťmi v komnatách.

Od pôrodu som sa stránila verejnosti, a formalít. Môj ľud na mňa zanevrel, pretože ja som zanevrela na nich. Kráľovstvo nebolo v poriadku od Zanzibarosvkého vpádu. Spustošili krajinu, ako sa neskôr zistilo viac, než mali. Moja matka skonala tesne po mojej korunovácii, a svojho vnúčaťa a dediča trónu sa nedožila.

Nyagaro sa pred rokom vydala za Wunderského princa, a Témari pred dvoma mesiacmi za jeho brata. Bola som šťastná, že moje sestry neprerušia svoje dlho pestované puto sesterskej lásky, a teraz som bola väčšmi rada, že som nemusela s tehotenským bruchom utekať po ne do vysokých komnát.

,, Vaše Veličenstvo!" do komnaty mi vtrhne kráľovská garda, práve keď si navliekam čierny plášť s kapucňou.
,, Som v poriadku," vystrašene ich ubezpečím, a vezmem na ruky Maximusa. Pomaly otvorí očká, a stisne mi rameno.

,, Čo sa stalo?!" skríknem, keď sa náhlim chodbami. V niektorých častiach je štipľavý dym, a tak Maxovi zakrývam hlávku v plášti, zatiaľ čo ja kašlem od dusenia. ,, Napadli nás," odpovie jeden z nich, zatiaľ čo kontroluje cestu predo mnou, ,, zdá sa.."

Stuhnem. ,, Kráľovná!" zrazu sa moje telo ocitne na stene, zakliesnené medzi troma mužmi. S vystrašenými očami hľadím na to, čo sa práve udialo. Mám pocit že reakcie sú v tejto chvíli zbytočné. Maximus sa mi rozplače, a ja ho len chabo pobozkám na líčko.

Dvaja muži z  mojej ochranky padli na zem mŕtvy, ďalší traja sa vrhli na útočníka. Za normálnych okolností by som sa vrhla na nepriateľa sama, no s dieťaťom v ruke, a v požehnanom stave by som nič nezmohla. Okrem toho, lomcoval mnou tak silný pud materinskej lásky, že som sa zmohla len na jediné. Zachrániť svojho syna.

Vedela som že je už neskoro. Vedela som, že na to, aby som zachránila svoj život je už naozaj neskoro, a zo všetkého najviac ma ťažil pocit viny, pretože som zlyhala ako vládkyňa, matka a manželka.

Zadymenými chodbami, ktoré zo mňa vysávali život, a pľúca ma štípali tak, až som myslela že niet šance vykúpenia, som sa s plačúcim synom dostala do podzemnej  krypty. Dieťa vo mne nepríjemne koplo, a ja som len zastonala od bolesti. Bolo to však nič oproti prichádzajúcej obeti.

Dym sa do podzemia našťastie nedostal. Vedela som však, že mi neostáva veľa času. Nepozvaní hostia ma už hľadali, a cez úzke steny ku mne doliehali ich hlasy.

,, Ľúbim ťa," zašepkám synovi do vlasov, a položím ho do cely. Viem že sem sa nikto nedostane, obzvlášť, keď na rozpečatenie kameňa musíte mať modrú krv. Synove oči sú červené, a vrieska v hysterickom plači. Slzy sa tisnú do očí aj mne, a puká mi srdce na márne kúsky.
,, Milujem ťa," šepnem vo vzlyku, a snažím sa vyhnať z mysle obraz môjho syna, ako ku mne beží a vrieska.

Keď zapečatím kameň, zveziem sa na zem v hlbokom, bolestnom vzlyku. ,, Môj syn..." zvriesknem, a pohladím ten kameň, za ktorým sa moje úbohé dieťa nachádza. Snažím sa nemyslieť na to ako maličkými päsťami udiera do kameňa a kričí na mňa, nechcem vedieť aký strach prežíva, ani to čo sa s ním stane.
,, Prosím nech žije," šepnem,
,, prosím..."

Vzlykám tam v tme, schúlená pod schodiskom pri kameni, ktorý vyzerá ako obyčajná stena.

,, Tu je! Suka prašivá," niekto ma surovo vytiahne za vlasy. Teraz nie som tak veľkolepá ako pred pár rokmi, nie som tak silná, tak krásna a tak odvážna. Milujem svoje deti, a musím im zachrániť život. Večný strach z mužov ma opäť uchváti.

To čo sa ale deje ďalej už neviem. Čierna tma, a pieseň slávika ma dostane.  Bola som chladná a nebojácna . Potom prišiel on, a zmenil mi život. Daroval mi ich, a ja som zlyhala. Moje posledné myšlienky ale patria môjmu manželovi. Keď mi dýka prerazí rameno, prajem si len jediné.

Aby Maximus našiel nášho syna.