Zodiac (SK)

Kapitola 13/2

Ahojte! :) Takéto autorské vstupovanie do deje tu asi ešte nebolo, ale všetko musí byť po prvý raz. Viacerý z Vás mi písali, či už komentáre alebo súkromné správy, za čo som naozaj veľmi vďačná že ste napísali! - že Adler (otec našej mužskej hlavnej postavy) je mŕtvy. Neviem kde nastal ten zlom, pravdepodobne v mojej interpretácii textu, za čo sa veľmi ospravedlňujem. To že údajne zomrel, ste dedukovali z Kapitoli 11/2. Nebudem sa tu sama parafrázovať ani citovať, píše sa tam: ,,...no po smrti jeho otca sme mali víziu zjednotiť Baurínsko.." Chápem že Vás to všetkých zmiatlo, no jednalo sa o konštatovanie ohľadom budúcnosti. Takže sa ešte raz ospravedlňujem a potvrdzujem, že táto postava z príbehu nezmizla :)

Vaša Elizabeth Augeo. XoXo

,, A Maximus?" prerývane  dýcham, pretože aj obyčajné hovorenie ma stojí neskutočnú námahu.  Nemôžem si však dovoliť padnúť pred tým, než sa dozviem to, či zmysel  môjho života stále jestvuje. ,, Je na ceste sem," kráľov hlás je plný lásky, a vedomie že ľudia ktorých milujem žijú, ma naplní pokojom.

Pre svoj vlastný osud som bola s najväčšou pravdepodobnosťou atrakciou. Uťahoval si zo mňa od kedy som uzrela svetlo sveta, a nenechal ma vydýchnuť dokým ma neuštval ako divú zver. Stále som neverila tomu, že sa snaží prinavrátiť všetko do pôvodného stavu. Mala som po celý ten čas veľkú nádej, no keď sa moje prosby naplnili, bála som sa aby to nebol len sen z vyčerpanosti.

K vedomiu a realite ma priviedla bolesť, aby mi dokázala že čas sa nezastavil a môj život pokračuje ďalej. Skrehnuté telo sa v blízkosti ohňa začínalo preberať. Z útržku rozhovoru s lekárom som zachytila len to že mám na niektorých častiach tela omrzliny a krvavé podlitini.

Myslím že by tomu nikto neprikladal tak veľkú váhu, pokiaľ by som nebola tehotná. V takomto stave som si nemohla dovoliť liečiť seba samú, pretože všetka sila šla do úzadia alebo sa sústredila na ochranu plodu. Na 9 mesiacov som tak bola decentne odlúčená od spoločnej komunikácie s Maximusom.

Bolesť začínala byť intenzívna, no nemala som silu o tom niekomu povedať. Štípali ma rozličné časti tela, a ja som v tej agónii bolesti prestala rozmýšľať nad svojím synom, Maximusom a nenarodeným dieťaťom. Nastal skrat a ja som prestala vnímať.

__

Ticho. Prenikavosť tohto abstraktu je tak výrazná, až ma to znepokojuje. Myšlienky filozofie odídu do úzadia, a moje zmysli začnú vynikať. Telo, ktoré som si vôbec necítila, je teraz v agónii bolesti. Cítim každý sval a šľachu, každý škrabanec a tupú bolesť hlavy. V ústach mám trpké sliny zmiešané s horkosťou a každý nádych ma bolí.

Oči sa pomaly otvoria. Temnota spred nich zmizne, a ja hľadím na jasný luster zo zlata. Sviece horiace na jeho povrchu sa odrážajú od lesku malebnosti, a stekajúci vosk padá do pripravených lievikov.

Piskot v ušiach však preruší to odporné ticho, a začne do môjho tela vpúšťať okolité zvuky. Avšak žiadnym nedávam toľkú váhu, než hlbokému nádychu vedľa mňa. A keď sa aj môj čuch rozhodne zabojovať o svoje prvenstvo, jeho vôňa je prvým liekom pre všetky moje zranenia.

Dole lícami sa mi valia slzy. ,, Maximus," šepnem akoby to slovo bolo neskutočne krehké a zraniteľné. Po toľkých dňoch utrpenia je on jediným vykúpením. Opatrne obrátim tvár aby som na neho videla. Aby som mohla uzrieť tú jeho božskosť ktorú milujem.

A keď sa nám stretnú oči, zaliate slzami nádeje a lásky, mám pocit že moje srdce už nikdy neprestane biť. Je mi jedno koľkú bolesť mi spôsobí jedno objatie, no nevydržím to. Aj napriek každej odporne bodavej bolesti, sa mu hodím o krk. Vzlyky sa derú na povrch, a v hrdle sa mi tvorí obrovská hrča.

Maximusa som kvôli bojom nevidela niekoľko mesiacov, a prežila som dni, v ktoré som si myslela že už ho nikdy neuzriem.

Až do tohto momentu som neverila že žijem. Že som zachránená a v bezpečí.

Jeho objatie je pevné a predsa jemné. No srdce mu bije do hrude rovnakou rýchlosťou akou aj mne, a skľučujú ho výčitky ako požierajúce príšery.

A jeho objatie je ako bralo. Neporaziteľné a pekelne milujúce.

,, Myslela som že...." slová sa derú na povrch veľmi ťažko. Môj hlas je len šepot a mierne pískam, no bolesť pri každom slove je o to väčšia.

,, Hej," Maximus sa odtiahne no pevne ma drží. Jeho oči sú zaliate slzami, kruhy pod očami sú prenikavé a jeho suché pery popraskané ako vyprahnutá púšť. ,, Všetko je v poriadku," drží mi tvár vo svojich dlaniach, do ktorých mu padajú moje slzy. ,, Všetko je v poriadku," zopakuje.

Jeho orieškovo hnedé oči medveďa ktoré tak veľmi milujem vo mne prebudia všetky pocity lásky voči nemu. Tak veľmi ho chcem pobozkať, a ešte tuhšie sa k nemu privinúť do vrúcneho objatia. No moje zničené telo ledva dokáže byť opreté o lakeť.

,, Potrebuješ teraz len kvalitný oddych," pobozká ma na čelo, a opatrne uloží na posteľ.

,, Potrebujem ho vidieť," zašepkám. Maximusov pohľad však skolí smútok. ,, Alaïa...."

,, Prosím," šepnem. Slová sa už pomaly nedokážu drať von. Opäť na mňa dolieha únava, no chcem bojovať pre jediný pohľad na svojho syna. ,, Alaïa nemôže ťa takúto vidieť," jeho pohľad je plný bolesti. Sadne si vedľa mňa na posteľ, a pohladí ma po mojej nechápavej tvári.

,, Maximus," vzlyknem.

,, Alaïa, tento pohľad by mu ostal v mysli do konca jeho života. Nemôžeš mu dovoliť aby si v takomto veku niečo vyčítal," pobozká ma na hánky mojej ruky.

,, Je v poriadku?" vzlyknem, a nadýchnem sa v nepravidelnej bolesti. ,, Samozrejme," Maximus mi stisne ruku. ,, Teraz musíš zabojovať už len ty," a jeho horúce pery na čele ma uspia.