Zodiac (SK)

Kapitola 27

,,Nechcem nič vravieť Vaše Veličenstvá, no nechávate ma v osom hniezde. Kráľovná je Gama, no Baurínsky kráľ je Alfou," jeho ustarostený výraz navodí do môjho vnútra žiaľ. Maximus sa zastaví pred svojím koňom a preberie od paholka oťaže. ,, Otec bude akceptovať moje rozhodnutie," povie povzbudzujúcim hlasom a Gringerovi sa vyjasnia oči. Aspoň z časti sa upokojil.

,, Princezná," starcove oči sa upriamia na mňa, oči podliate starobou a múdrosťou sa vlievajú do tých mojich, ,, prosím nech Densissimus nestratí ďalšieho vládcu," povie potichu a privrie oči, ,, aj váš otec bol považovaný za nepremožiteľného."

,, Ibaže môj otec si prial smrť Gringer," mojím telom prebehne mráz pri spomienky na včerajší nepríjemný deň. Dnešok ale musí priniesť nejaké ovocie, nemôžem ignorovať prítomnosť Zanzibaru na mojom území a prenechať to všetko slabým radcom ktorých jedinou zbraňou sú uštipačné jazyky. Skôr než Gringer stihne utrúsiť nejakú ďalšiu radu ktorá by ma len zdržala na hrade o ďalší krátky moment, popchnem koňa a cvalom sa vyrútim von z otvorených stajní.

Moje telo opäť splynie s pohybom konských svalov, vlasy sa pohadzujú vo vetre ako nite priadze a šaty sú prehodené elegantným spôsobom cez konský chrbát.  Stráž, ktorá neustále pozerá priamo pred seba ignoruje dvoch cválajúcich jazdcov. V tej rýchlosti by ani len nestihli zazrieť o koho sa jedná. Avšak je mi zrejmé že vďaka mojím vlasom určite spoznali kto sa tlačí von bránou. O kamenné kachličky udierajú konské podkovy v pravidelnom rytme, a skôr než sa dostaneme na hlavnú cestu sa Maximusovi podarí dostať sa na rovnakú rovinu s mojím koňom.

Áno, opäť príde na scénu ten nepríjemne podradný pocit blaženosti a ochrany. Cudzie pocity ktoré moje telo narúšajú v nepríjemnej sfére ma len hádžu do ďalšieho vreca naplneného s nekomfortným vzduchom.

Čo bolo vlastne motívom Maximusovho konania a rozhodnutia, sprevádzať ma na ceste za úhlavným nepriateľom jeho rodu? Bola to povinnosť ktorú pociťoval voči mne? Alebo bol k tomuto aktu prinútený?

,, Si maximálne sprostá Alaïa," zavrčí levica vo mne, ,, to isté čo cítiš ty voči nemu, prežíva aj on. Je to ochranársky pud ktorý ho prinútil trepať sa s tebou na východný front!"

,, Nepríde ti to ani len trošku divné že tohto muža vidím po druhý raz v živote?"  zavrčím na oplátku ja a skloním sa pred menším konárikom na úzkej ceste po ktorej bežia dva kone.

,, Nie Alaïa, mne to nepríde vôbec divné, pre Alfy a Bety a občas aj Gamy je to predsa úplne normálna vec!"

Neodpovedám na hlúpe myšlienky ktoré mi kolujú hlavou, a levica v mojej mysli zaviera svoje žlté oči a chystá sa driemať. To čo sa deje so mnou, lásku ktorú začínam pociťovať, to všetko je len a len moja zodpovednosť a ťarcha s ktorou sa musím vysporiadať sama. Hlavná cesta sa čoskoro bude rozdeľovať.

,, Spomalíme," poviem a prejdem do kroku. Spenený kôň zo slasti z behu pohadzuje bujnou hrivou, a jeho obvykle temperamentný krok je teraz vyrovnaný a istý. Maximusov gaštanový kôň, s vysokými čiernymi ponožkami a čiernou hrivou prejavuje menšie náznaky vysokého tlaku v krvi a pokojne kráča s uvoľnenou hlavou pričom si občas šťastne odfŕkne.

,, Nie sú tu žiadni banditi?" znie otázka Maximusa ktorá si nedôverčivo obzerá okolie.

Venujem mu krátky pohľad. ,, V každom lese sa nájdu nespokojný obyvatelia. Avšak pokiaľ na nejakých máme natrafiť, tak niekde hlbšie v lese." Konské kopyto naráža na malé kamienky a za nami ostávajú malé obláčiky prachu.

,, Takže sa jedná o okolitých obyvateľov?" skrčí husté obočie a pozrie sa na mňa, zatiaľ čo kone sa točia na rázcestí doprava. ,, Problémy s banditami väčšinou riešil môj otec alebo jeho garda. Neboli to veľmi záležitosti do ktorých by ma zasväcoval," mierne kolísaná konskou chôdzou mu pozriem do hnedých očí.
,, Tak do čoho ťa teda vôbec zasväcoval?" naraz od seba odtrhneme pohľad a sledujeme konské uši.
,, Využíval ma skôr ako reprezentačnú prestíž," poviem tvrdo.

,, Takže si nikdy neriešila politické problémy?" spýta sa vyrovnaným hlasom. ,, Pokiaľ sa niečo dialo bola som prítomná, vždy som musela stáť po otcovej ľavici  a dávať pozor. Nikdy moje rady nebral v úvahu, no boli časy kedy si ich vrúcne vypočul a zvážil. Avšak aj napriek mojej sile som bola v jeho očiach len žena."

,, Takže si slúžila len ako reprezentácia..." zamrmle opakujúc moje slová. ,, Alebo ako veliteľ vojska," dodám, ,, v tom mi dôveroval viac než komukoľvek inému." ,, O tvojej sile kolujú všelijaké reči," pousmeje sa.

,, Je to ale sila vyvodená zo strachu, nič viac," zarazím sa nad tým aká som voči nemu otvorená.

,, Prečo to tvrdíš?" opäť zmraští tvár.

,, Silou zakrývam strach," letmo na neho pozriem a opäť nacválam koňa. Tej potrebe nájsť v ňom útočisko sa musím zbaviť. Nemôžem mu predsa zdôverovať celý svoj život!

Cítim cudzie napätie. Malé pásiky výbojov ktoré sa vracajú v pravidelných intervaloch dráždia spiaci levicu.
,, Niečo ho vyvádza z miery," povie ospalo. Takže to je to o čom dnes ráno rozprával v záhrade? On dokáže rafinovane vycítiť môj žiaľ a ja jeho nervozitu či hnev? Bola som ja dôvodom prečo sa začal cítiť nervózne? Čoskoro ale jeho nervozita začne prechádzať do bojovej nálady, doslova by som bola schopná štetcom načrtnúť tú chrabrosť ktorá ním prejde. Tento výboj mi odhalí že niečo nie je v poriadku a on len dúfa že sa mu to zdá.

Napínajúc všetky svoje zmysly  stále nie som schopná definovať  zdroj ktorý by ho znervóznel.

,, Čo sa deje?" venujem mu zamračený pohľad  a kone prejdú do poklusu.
,, Sme sledovaní," povie úplne iným hlasom než som počula za dva dni. Tento je silnejší než železné dvere do štátnej pokladnice, je mrazivý, chladný a nebezpečný a sto krát horší než otcov. Moje vízie o fungujúcom manželstve sa rázom rozplynú. Ako môže niekto vyrieknutím jednej vety nahnať Alfe ako som ja strach?

Akú demonštratívnu silu musí mať tento muž, keď po celý svoj život počúvam len o svojej neskonalej sile, zatiaľ čo reči o ňom nikdy nedorazili pred prah mojich dverí? ,, Si si tým istým?" opýtam sa tento raz odmerane a chladne aj ja. Spomalíme kone a zastaneme. Napäto sledujeme okolie. Do nášho cieľa ktorým je východný front zostáva ešte minimálne 15 minút cesty, no kto by bol natoľko hlúpy aby sledoval dve najsilnejšie Alfy sveta?

Maximus mi neodpovedá, jedinou odpoveďou je jeho napätie ktoré pociťujem. V tom započujem puknutie vetvičiek a zacítim niekoho prítomnosť. O koľko minút sú rýchlejšie Maximusove zmysly?!

I keď som si už vedomá cudzej prítomnosti nestresujem. Pokiaľ budem musieť bojovať tak budem, prečo vlastne stojíme a nepokračujeme v ceste? Čo získame tým že sa postavíme voči cudziemu stvoreniu? Možno sa jedná len o nevinného tvora ktorý s nami nemá žiadne kale úmysli. ,, Bude to nejaké zviera," skonštatujem keď vietor ku mne donesie cudzí pach. ,, Alaïa aké zvieratá sa vám pohybujú v týchto lesoch s pachom akým je tento?" zavrčí. Opäť ma prekvapí skrytou tvárou ktorú dostane na povrch. ,, Žiadne."