Zodiac (SK)

Kapitola 46

Za alejou stromov, medzi ktorými vedie zaprášená kamenistá cesta, bez jedinej buriny, sa nachádza stará kamenná budova, ktorej útroby siahajú hlboko do zeme. Sochy levov pokryté machom strážia vstup pred ktorým je položená masívna truhla môjho otca.

Našu rodinnú kryptu som navštívila len raz v živote. Väčšinou som sa jej snažila vyhnúť, a hrad na tento útes nemal natočené ani jedno jediné okno. Počas sychravej jesene toto miesto pôsobila strašidelne, a hmla len vyvolávala pocit prítomnosti mŕtvych. Avšak, mŕtvy je mŕtvy, jeho duša sa po odpustení všetkých hriechov premení na slnečný prach a vytvorí sa nová hviezda, ktorá sa pridá ku súhvezdiu leva na nočnej oblohe. Aspoň v prípade nášho znamenia, mocných a hrdých levov.

Do vnútra krypta neskôr zostúpim len ja s matkou a mladšími sestrami na poslednú rozlúčku. Vchodové mreže sú mierne potiahnuté brečtanom, po ktorých lezú malé lienky aby sa vyhriali na teplom slnku. I keď sa krypta kráľovského rodu zdá z vonkajšej strany maličká, vo vnútri siahajú jej hlbinné útroby do počiatočných generácií v rozsiahlych bludiskách.

Koče sú rozostavené okolo celej krypty, kone pokojne stoja, iné zasa nepokojne švihajú nohami a chvostom aby odohnali dotieravý hmyz ktorý sa snaží vycucať ich krv. Ženy stoja dôstojne v tieni stromov, s malými vejárami a ochladzujú sa pomocou rýchlych pohybov. Sukne sú široké, drieky úzke, muži v plášťoch so šabľami po svojej pravici vzorne stoja povedľa, poniektorí si v tichosti niečo rozprávajú aby tak zahnali nudu. Moja matka, bledá ako stena stojí obďaleč Baurínskej šľachty, jej šaty sú len čierna tkáň, bez jedinej čipky. Človek by si bol pomyslel, že žena pred ním je len slúžka, a nie kráľovská matka Densissimu.

Kôň dlhým krokom napreduje po ceste, a ja uprene sledujem otcovu truhlu, akoby som chcela narušiť ochrannú štruktúru a uvidieť jeho jasné vlasy, a svalnaté telo ktoré ma toľko krát od seba odhodilo. Šľachta sa mierne ukláňa, stráž zdvíha šable. Už som v epicentre pozornosti, moje zlaté brnenie láka pohľad každého.

Tvár mám zaťatú sťa vytesaná socha, som nepriehľadná ako tvrdá škrupina, som presne taká akou ma môj otec mal. Ani Maximusova prítomnosť ma teraz nemôže rozhodiť. Jeho pohľad má skúma ako novo objavenú vec, každý sklz jeho očí sa zabára do mojej kože ako rozpálené bozky. Nevenujem mu žiaden pohľad, nič čím by som si bola uškodila. Namiesto toho dovolím Alfe vystúpiť do plnej podoby.

Oči sa za jazdy jediným žmurknutím zmenia na jasno žlté oči predátora, vyplnený kruh ktorý symbolizuje plnú kontrolu nad Alfa módom sa mi objaví tesne pod korunou ktorá prechádza cez moje čelo. Som ešte viac jasnejšia než som sem prišla. Niekde z davu prekvapených žien, ktoré zvriesknu a načiahnu sa za svojimi mužmi sa pomalým a hrdým krokom vynorí môj lev. Venuje mi elegantný pohľad a jazykom si prejde po ňufáku. Je veľký do polovice môjho koňa, ignoruje prostredie a kráča povedľa s veľkými labami.

Môj kôň sa snaží vytočiť čo najďalej od šelmy, jeho prvopočiatočný štrajk však potlačím ostrohami, načo mi odpovie nepríjemným pohodení hlavy a úskokom do strany. Keď sa ocitám na konci aleje, pripravené bubny začnú hrať bojovú melódiu. Presne takto znel pochod do vojny. Nerozmýšľam nad ničím, len nad otcom.

Odosobním sa od Maximusa ktorý mi pomaly kradne srdce, od umierajúcej matky ktorá mi chce ešte v plnom vedomí predať trón, a od sestier ktoré na mňa vystrašené pozerajú. Cudzie publikum je mi viac než ukradnuté, a hudba bubnov je odsunutá do úzadia.

Jemným potiahnutím koňa za silné zubadlo, zastavím. Z huby mu steká pena od napätia a predchádzajúceho behu, telo sa trasie v túžbe po úteku, a uši švihajú spredu dozadu za rôznymi zvukmi. Jeho oči sa zvedavo pozerajú na každý pohyb, je napätý a pripravený kedykoľvek ujsť. Ladíme do spoločnej zlatej farby, odrážame sa ako veľkoleposť urodzenosti v lúčoch slnka, ktoré k  nám cez vysadené stromy hľadá cestu. Je čas zahájiť obrad, a vo všetkej dôstojnosti odprevadiť môjho otca na druhú stranu sveta.

Je tu minimálne 200 ľudí, tlačia sa cez stráž aby videli posledné lúčenie sa s Densissimovským kráľom. Aby mohli vytrúbiť celému svetu že boli osobne na tomto pohrebe, a aby pravdu zveličili do nadprirodzených rozmerov a rozniesli to klamárom a pletkárom. Pretože vo sveta už teraz vrabce štebotajú, že kráľ bol zavraždený mnou kvôli tomu, že sa mi zažiadalo trónu.

Serafus, môj lev,  sa opatrne presúva ku truhle, zatiaľ čo ja stojím obďaleč na nervóznom koni, ktorý stepuje na mieste. Bubeníci znižujú tempo úderov, a moje sestry cúvnu pred levom ktorý kráča vedľa nich. Maximus mi uprene sleduje tvár, skúma ju viac než je potrebné a dostáva sa do môjho vnútra cez tú tvrdú ochrannú líniu. Ja však sledujem leva, ktorý je každým expanzívnym krokom bližšie k truhle. Je tento lev, pripravený prebrať prvenstvo v hierarchii ktoré nám teraz posledný rozsudok prinesie? Až korunovácia Maximusa za kráľa Densimussu nás o prvenstvo v hierarchii oberie, dovtedy tu budeme vládnuť len my. Ako to všetko vlastne chcem zvládnuť?

Serafus vyskočí ladným skokom na schod vedľa truhly, mohutné telo sa otočí na mieste, a predné laby dopadnú na veko truhly. Vtedy sa bubny ozvú po posledný krát. Dve kňažné a jeden kňaz sa dostavia povedľa otcovej truhly paralelne. Uprene si hľadia do očí, hrudníky sa trom kňazom nadvihujú do výšin a potom sa jedna žena otočí na mňa. Belasé oči, a červené vlasy. Bohyňa ktorej prsia sa vypínajú viac než je potrebné mi uprene hľadí do očí, červené pery sa jej otvoria a ona preriekne. Medzi ľuďmi nastane ticho, počuť len náraz oceánu o skaly a nárek čajok.

,, Ramzes Štvrtý, syn Ramzesa Tretieho ktorý bol synom Ramzesa Druhého, kráľ Densissimovského kráľovstva, východných morí, veliteľ armády Densissimovského kráľovstva, princ Densissimusu a jeho nezávislých a závislých území, syn princeznej  Roszabeth Brusskej, dcéry Ofarusa Šestnásteho, ktorý bol synom Ofarusa Pätnásteho, kráľovskej matky Densissimusu, princeznej Brusského kráľovstva a kráľovnej Densissimusu, bol vo verejne vyhlásenom boji porazený svojou dcérou, korunnou princeznou Alaïou Nufarus Nabelou Densissimouskou, prvou svojho mena, právoplatnou dedičkou Densissimovského kráľovstva, princeznou severných morí. Dnes je čas poslať dušu Jeho Veličenstva na večný odpočinok, aby sa pridal ku svojím potomkom levieho súhvezdia a strážil kráľovstvo svojich potomkov, aby v strasti mohli jeho potomkovia hľadať v ňom oporu, a on aby ich ako mocná Severka viedol v každom probléme.

Nech jeho duša nájde miesto medzi hviezdami a nikdy nevyhasne, nech každý jeho hriech je odňatý a fénixovym perom podpísaný, nech každý jeho predok mu podá nástupnícku ruku a pomôže mu na nebi, nech dnes v noci žiari jasnejšie než ostatné hviezdy."

Kňažná dočíta úvodnú listinu a pohľad presunie na truhlu. Serafus trpezlivo čaká s mohutnými labami na truhle, zatiaľ čo jedná tmavovlasá kňažná podíde k prednej časti truhly a kľakne si. Červenovlasá kňažná podá list z krehkého papiera kňazovi, a pokľakne pri zadnej časti truhly. Obe kňažné pokorne sklonia hlavu a začnú odriekať v starom jazyku našich predkov posledné stretnutie. Zosadnem z koňa za pomoci stráže a tí odvedú žrebca ďalej. Čaká ma už len jediné, dať zbohom svojmu otcovi trocha krutým spôsobom. A tentoraz ma Maximus nesmie zachrániť. Pozriem mu do očí, ktorými sa vzájomne hltáme. Nesmie mi prísť na pomoc a to ho ubíja.