Zodiac (SK)

Kapitola 41

Urobil to naschvál, čím chcel poukázať že moje príkazy sa na jeho osobu nevzťahujú a skutočne so mnou smie robiť čokoľvek sa mu zachce. Nenaštvalo ma to, skôr pobavilo. O tri hodiny neskôr som svoje vlasy mala už aspoň z časti suché, a v mentolových šatách som sa mohla ukázať kráľovstvu. Moje srdce sa ale aj tak zo všetkého najviac pýtalo len na Maximusa.

Po absolvovaní súkromných raňajok v mojich komnatách som sa ale rozhodla že bude lepšie absolvovať návštevu matky.  Pokojnými krokmi som napredovala do matkiných komnát. Dúfala som, že  niekoľko hodín pred otcovým pohrebom bude zavretá vo svojej komnate. Tá však bola prázdna, a ani strážcovia mi nevedeli povedať kam šla. Niekoľko minút som stála zarazená a sledovala tiché prostredie hradu. Slnečné lúče prenikali na chodby a kĺzali po kobercoch. Bolo mnoho možností kde by sa moja matka mohla nachádzať, nemala vo zvyku miznúť a nenechať za sebou žiadnu stopu.

Chcela som jej len ukázať, že som v poriadku a že Alfa vo mne ma už dostalo do pôvodnej formy. To zničené ja, ktoré sem včera prišlo na rukách Baurínskeho princa ako zmoknuté mača bolo opäť princeznou. Viem že matka sa kvôli nášmu skorému odlúčeniu veľmi nezaujímala  o to čo robím a ako mi je. Ja som sa taktiež netrápila jej životom, no mala som potrebu vyrozprávať sa niekomu aspoň trošku blízkemu. Tak ticho v duši čakám že sa o mňa skutočne bude strachovať, snažím sa navodiť pocit toho že sa o mňa niekto zaujíma tým že im ukážem sama od seba že som v poriadku.

,, Hľadáte niekoho Vaše Veličenstvo?"  ozve sa spoza mňa, a ja sa otočím priamo do železnej hrude stráži, takže sa hneď rozostúpia aby som videla na prichádzajúcu osobu. Hlas je mladý no nepoznám ho a mladík ktorému patrí je mi neznámy. Je vysoký a statný, oči mu svietia modrou farbou ako rozbúrený oceán, vlasy ma čierne ako havranie perie a uniforma na jeho tele mi napovedá že je synom nejakého kráľa ktorý si tu stále ráči hovieť.

,, To vás nemusí trápiť," poviem odmerane a prebehnem po jeho tele letmým pohľadom. Otočím sa na odchod, no mladý muž sa rýchlym krokom posunie predo mňa.  Stráže sa postavia do ochrannej pozície a ruky im spočinú na mierne vytiahnutej rukoväti meča. Prebodnem ho naštvaným pohľadom, kto si myslí že je?

,, Chcel by som sa s vami porozprávať princezná," povie pomaly a nevenuje žiadnu pozornosť stráži. Čím asi je? Alfou? Na to mi príde príliš nerozvážny. Betou? To najskôr, ako Gama by si nedovolil mi tak uprene hľadieť do očí. ,, To či sa chcem ale rozprávať ja s vami je už otázne," podotknem povýšenecky.

,, Aj keby som vám prezradil kde je vaša matka?" šarmantne nadvihne jedno obočie. Presne takýto sebavedomý muži nemajú páru o krutosti sveta, a ležia mi v žalúdku. Spôsobujú skraty v mojom nervovom zakončení a ja mam vždy potrebu ich uzemniť svojou päsťou.

,, Nájdem ju sama, ďakujem," opatrne si ho opätovne premeriam, oči mu žiaria šibalstvom, tvár je pokrytá egoistickým tieňom. Ďalší blázon ktorý načúva cudzím rozhovorom, veď ako inak by vedel že som chcela nájsť matku? ,, Ste veľmi odolná žena," zapíska. Toto ma ale úplne odrovná, čo mu dáva právo sa ku mne správať ako k lacnej žene? Telo sa mi napne v agresii, a očami sa mihne záblesk žltej farby. Nechýba veľa od toho, aby som arogantného mladíka pritlačila ku stene a rozhmliaždila mu každý stavec na tele.

,, Viete s kým sa rozprávate?" zavrčím. Stráže sa stiahnu za mňa, uvedomujú si že naštvaná Alfa je dostatočne kompetentná obrániť sa sama. Chcela som sa vyhnúť konfliktom s hosťami, a úspešne som sa im vyhýbala. Za väčšinu svojho života sa chlapci snažili ma zviesť, poniektorý skúšali i iné finty ktorými by sa im podarilo ma dostať do postele, no väčšinou skončili s kosťami prelomenými napoli od môjho otca.

Mladíková tvár sa zmení, živá farba sa vytratí a bledosť nastúpi na svoje prvenstvo. V duchu sa poteším že som ho zastrašila, snažím sa ovládnuť a chcem mu nechať priestor  odísť, dúfam že mu to docvakne samému, a oznámi aj ostatným mladým mužom aby neohrozovali princezné Densissimu, a zároveň verím že moje sestry majú schopnú stráž ktorá ich pred idiotmi podobného kalibru ochráni.

Mladíkova tvár ale nepobledne z môjho agresívneho postoja, jeho pohľad sa sklopí na zem a mne do nosných dierok udrie známa vôňa, ktorá sa mojím telom roznesie ako posol spásy. Srdce mi vynechá údery, telo naplní pocit bezpečia a zlosť ma opustí. Načo sa potápať v nenávisti, keď ma z nej dokáže vytiahnuť iný?

Nevenujem Maximusovi pohľad, no viem že si uvedomuje to ako na mňa jeho prítomnosť pôsobí. Moje celé telo sa v tejto nepríjemnej situácii uvoľní. Maximus sa postaví vedľa mňa, jeho chladná tvár bez emócii hľadí na mladého muža pred nami ktorý hlavu skláňa viac než dokáže. Zabolí ma fakt, že naozaj ma každý väčší rešpekt pred mužom než ženou, to čom som ja považovala za rešpekt od ľudí voči mne, bol rešpekt voči môjmu otcovi. Jeho smrťou som stratila veľa, no Maximusovým príchodom som našla dvere do nového sveta.

,, Nechcel si sa rozprávať?" spýta sa ho Maximus s toľkou nadriadenosťou v hlase, že rešpekt z neho dostanem aj ja. To že Maximus vie, koľká bije ma neprekvapuje, jeho sluch je vďaka mne silnejší a ako mužská Alfa dokáže vycítiť môj strach či neistotu. Tá ho najskôr privábila aby ma dostal z tejto nepríjemnej situácie. ,, Nemyslel som to v zlom," zamrmle mladík, ,, chcel som sa len porozprávať osamote."

Maximusove telo vedľa mňa sa celé napne. ,, Na to okrem mňa žiaden iný muž právo nemá," zavrčí s vražedným pohľadom, ,, pokiaľ ti budúca kráľovná rozkáže vypadnúť, tak to spravíš a nebudeš prostestovať, ak by chcela si mŕtvy na mieste. Čo sa týka mňa, ja si to ešte rozmyslím podľa tvojej odpovede," Maximus je......naštvaný. Ochranárske pudy môjho snúbenca sa dostali na povrch obratnou silou, a za všetko môže pár nevinných dotykov a niekoľko hodín vo vzájomnej spoločnosti.

,, Ospravedlňujem sa," povie mladík potichu a pozdvihne tvár. Už mi viac nepozrie s istotou do očí len sleduje kameň na stene . ,, Vypadni," Maximus si podráždene vzdychne a mladík vyštartuje z chodby rýchlosťou svetla. Som smutná a polichotená zároveň. Trápi ma, že nemám už svoj rešpekt, sila ktorá je odovzdávaná z môjho tela Maximusovi si vyžiadala na mne svoju daň. Maximus je naopak plný sily, rešpektu a dokáže uzemniť každého len svojou prítomnosťou.

,, Si v poriadku?" otočí sa na mňa tentoraz s úplne iným tónom hlasu a pohľadom v ktorom sa zračí stovky pocitov. Pripomenie mi otca, ktorého náladovosť nemala obdoby. ,, Takýchto idiotov už bolo viacej," podotknem a pozriem mu povzbudivo do očí.