Zodiac (SK)

Kapitola 15/2

,, Zasa o ockovi škaredo rozprávaš!" ,, A ty zasa prehnane reaguješ," skrotí ho Maximus, pretože ho vykoľajila bolesť ktorú na mne v danú sekundu videl.

Dni však ubiehajú extrémnou rýchlosť. Moje fyzické zdravie sa pomaly vracia do pôvodného stavu, a rovniež aj to psychické. Avšak strach ktorý som prežívala v priebehu tých dní je neopísateľný. Noci neprebiehajú hladko, častokrát sa trhám zo sna a uisťujem sa, že vedľa mňa môj syn dýcha.

Tie dni sa neskonale dotýkali momentov z môjho detstva, a prebúdzali vo mne ďalšie temné myšlienky. Dokázala som s tým však bojovať, a neustále som si opakovala že všetko je v poriadku.

V priebehu týždňa mi môj lekár dovolil oficiálne sa pohybovať, pretože až do tohto momentu som všetko robila poza jeho chrbát. Telo ma však počúvalo, a i keď som nebola schopná behať, a už vôbec nie v takom štádiu tehotenstva v akom som bola, mohla som dôstojne kráčať kamkoľvek som chcela.

Preto som doobedia rada trávila v dolnom salóne pri Maximusovej matke. Tá sa nemienila vrátiť do Baurínska až do doby, dokým sa nevyrieši naša ošemetná situácia. Vedela som že na konci jazyka má otázku, azda by sme nemohli na dobu neurčitú presídliť tam. No zároveň veľmi dobre vedela ako by znel môj verdikt.

V jedno takéto doobedie sme mali konečne tú možnosť stretnúť sa všetci pohromade. Maximus nemusel riešiť situáciu v hlavnom meste - ktorá bola vraj katastrofálne ale odmietal o tom so mnou diskutovať- a jeho otec zasa nemusel vysielať zdravotné jednotky po mŕtve tela na fronty, či riešiť diplomatické uzatváranie zmlúv. Malý Maximus si však vo svojej makovej hlave jasne zaumienil, že takto výnimočný okamih musí zničiť.

Vyliezť teda na hornú komodu, a zhodiť porcelánovú vázu ktorú mi poslala moja sestra pred necelým rokom nebol žiaden problém. Myslím, že v tej chvíli si všetci uvedomilo to, že som plne pri zmysloch a pri maximálnom zdraví. Stačil mi jeden pohľad na to klbko nešťastnej rebélie, a môj syn takmer od strachu spadol z výšky. Zachytil ho len Adler, no s úsmevom, preto sa chlapcovi táto lekcia nezarátala.

Počas dní som však úpenlivo naliehala na Maximusa aby mi dovolil nahliadnuť do listín z hlavného mesta. Chcela som vedieť čo sa deje v mojej krajine i keď som vedela že ma to zničí. Ten pako bol ale neoblomný.

,, Maximus potrebujem to vedieť," zakloním hlavu a privriem oči. Som v jeho pracovni, kde slovo -bordel- nič nevystihuje. Tu by sa skôr hodilo slovo chaos.

,, Alaïa," Maximus nahlas vzdychne, a zaborí si tvár do dlaní, ,, štve ťa malý, si tehotná, takmer po smrti," zavrčí a venuje mi tentoraz chladný pohľad, ,, a ešte ti mám priložiť s faktami o tom, čo sa deje v Densissimuse."
,, Nemôže sa jednať o nevyriešiteľnú vec," zamračím sa.

,, Samozrejme že sa nejedná o nevyriešiteľnú vec Alaïa," Maximus sa narovná a oprie sa o okenicu. ,, Ale dobre vieš že dobré správy nedostávam."

,, Nepriatelia predsa odišli," syknem.

,, Odišli, pretože sme vyhrali vojnu aj so spojencami," pohľadom si ma premeria a ja opatrne pristúpim k nemu. ,, Maximus nevrav mi že pripravuješ tvrdohlavú odvetu," šepnem.

,, Viem kto to spravil," zavrčí. Do očí mu však stúpne zúfalstvo, a pri myšlienky na mojich únoscov jeho Alfa mód nemá ďaleko od vzostupu. ,, Kým moji muži vyhrávali vojnu, on zbabelo zdrhol do útrob svojho hradu, a ďalších mužov poslal na zdevastovanie kráľovstva  Alaïa."

,, Maximus," snažím sa ho prerušiť no úpenlivo pokračuje ďalej.

,, Vedel že tam nie som, a že ty v tomto stave," ukáže na moje tehotenské brucho, ,, nie si schopná ochrániť to sama!" vrčí popod stisnuté zuby.

,, No aj tak si myslím Maximus že krviprelievania tu už bolo dosť," vezmem mu opatrne tvár do rúk. ,, Porazil si Zanzibar, a teraz aj Lossinsko. Si víťazom tejto vojny Maximus."

Maximus začne kývať hlavou. ,, Nie  Alaïa, nemôžem ignorovať to čo spravil..."
,, Ale ty tým len začneš ďalšie vraždy!" tentoraz zvýšim hlas ja, a padnem do kresla.

,, Nerozpútavaj vojnu kvôli mne Maximus. Ak už pre nič iné na svete tak pre naše deti," zúfalosť v mojom hlase ho prinúti zmäknúť.

,, Narodila som do vojny, a nechcem zomrieť vo vojne," šepnem, ,, a už vôbec nie s vedomím, že tak spustošené kráľovstvo s listom nepriateľov siahajúcim až na koniec svete, prenechám svojim deťom," dole lícami mi tečú pomalé a malé slzy. ,, Musíme hodiť tú hrdosť za hlavu Maximus," stisnem pevne pery a prehĺtnem, ,, pretože ja nehodlám nechať svojho syna v kráľovstve kde číha smrť a nepriateľské vojsko, a sám dobre vieš ako dlho trvá nenávisť medzi kráľmi. Existuje z nenávisti a kŕmi sa ako pažravé monštrum," privriem oči a zhlboka sa nadýchnem, ,, na kráľa Lossinka raz príde rad, a rovnako ako každý panovník aj on bude postavený pred bohov."

,, To mám len tak nechať?" zúfalosť a agresia s ktorou bojuje je jasne počuteľná v jeho hlase.

,, Áno," poviem odhodlane, a viem že názor ktorý presadzujem je správny. ,, Naši predkovia žili v nestabilnom svete Max," postavím sa, a opatrne k nemu prikročím. ,, Ukážme svetu že dá existovať aj inak, nebuďme zatrpknutými Alfami s egoizmom."

,, Chcel ťa zabiť, a aj moje dieťa  Alaïa," Maximus ďalej vrčí.

,, Miluješ ma Maximus?"

,, Absurdnosť tvojich otázok  Alaïa, je niekedy neskonale zarážajúca," odvrkne.

,, Tak potom považujme túto vec za ukončenú, a sústreďme sa na blaho ľudí v našom kráľovstve. Nikto ťa nebude považovať za slabého kráľa Maximus," vezmem mu ruku a pobozkám ho na hánky, ,, niekedy je menej, viac. A ja nechcem aby môj syn, naše deti, vyrastali bez otca ktorý bude stále na bitevnom poli, pretože obaja veľmi dobre vieme, že to neskončí len hlavou Lossinského kráľa."

,, Čo mám teda robiť," Maximus nahlas vzdychne, no usmeje sa.

,, Vyhlásiť Denssisimus za víťazné kráľovstvo spolu so spojencami a rozvíjať alianciu do stabilnejšej štruktúry. Dejiny sa neskladajú len z vojny Maximus, niekedy treba uprednostniť žezlo pred mečom, a životy pred smrťou."

,, Kedy si ty takto zmúdrela," pokrúti nechápavo hlavou, no viem že mám jeho uznanie.

,, Stala som sa matkou, a predstava že naše deti majú žiť spôsobom akým sme žili my, ma desí," poviem to s toľkou úprimnosťou, až to prekvapí mňa samú.

Maximus ma opatrne chytí a pobozká na moje suché pery. ,, Spravili ste zo mňa svojho sluhu, Vaše Veličenstvo," šepne mi do ucha, a jeho dych ma pošteklí na krku.

,, Niekto vám to mužské ego skoliť musí," usmejem sa mu do pier, a pocit šťastia z prichádzajúcej nádeje ma naplní neopísateľnými pocitmi.

Pretože v ten moment, sme skutočne vyhrali. Čestne, a bez boja, s nádejou ktorá mala priniesť nový začiatok, so spojencami ktorí mali zabezpečiť stabilitu, a s láskou voči môjmu mužovi ktorá mala zabezpečiť novú budúcnosť Denssisimusu. Pretože odpustením som dosiahla to, čo môj otec nikdy nedokázal. Platila som za jeho hriechy celý svoj raný život, tak ako on platil za hriechy svojich predkov.

A ako milujúca matka som vedela, že odhodiť hrdosť Alfy, je tým najväčším dôkazom lásky voči mojim deťom, a s vedomím že posolstvo mieru a rozvážnosti odovzdajú ďalšiemu pokoleniu som dokázala opustiť svet kedykoľvek by to bolo potrebné.

K O N I E C